Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
17. február 2022. Deň, na ktorý určite nikdy dvadsaťsedemročná Petra Baštová z Jihlavy nezabudne. Behom pár sekúnd sa totiž jej život celkom zmenil. Kvôli zdanlivo nevinnej aktivite sa celkom nepripravená ocitla na invalidnom vozíku. Mnoho vecí sa u nej zmenilo. Musela opustiť svoju milovanú prácu, pribudli však noví priatelia, nové skúsenosti. Príbeh tejto mladej ženy už niekoľko mesiacov sledujeme. A práve pri príležitosti tohoto jej ročného „výročia“ sme Petru opäť vyspovedali, pretože jej príbeh zaujal mnohých našich čitateľov.
Poďme sa vrátiť na začiatok, teda k osudnému dňu, kedy Petra vyrazila na firemný teambuilding. „Boli sme na firemnom teambuildingu a trávili popoludnie v hotelovom wellness, kde bol i taký menší bazén. S kolegyňou sme chceli potrénovať šípky, ale ani sme neskákali, iba sme sa odrážali z drepu. Pri druhom odraze som veľmi zaklonila nohy a vo vode som sa celá pretočila, do ničoho som pritom nenarazila. Ale akonáhle som vyliezla z vody, okamžite ma začal veľmi bolieť chrbát. Bolel ma v mieste, kde ma bolel už niekoľko mesiacov pred úrazom, ale vždy som bolesť riešila iba tabletkami. V ten deň to nebolo inak, ale prášky mi nezaberali a bolesť bola neznesiteľná, preto ma odviezli na pohotovosť, kde som dostala injekciu proti bolesti a mala som byť v kľude a ísť spať,“ popísala nám vlani v auguste dvadsaťsedemročná Jihlaváčka Petra Baštová.
Nádej umiera ako posledná. Týmto sa riadi aj Petra Baštová z Jihlavy, ktorej sa zo dňa na deň presne pred pol rokom z minúty na minútu obrátil život hore nohami. Na pracovnom stretnutí vyrazila večer s kolegyňou do bazéna…
Potom sa ale stalo niečo, čo by asi nik nečakal. V noci Petra prestala cítiť nohy a tak ju v nemocnici čakala magnetická rezonancia. Výsledkom tohoto vyšetrenia bola krutá diagnóza: Petre praskla cievka, nasledovalo krvácanie do miechy a Petra musela okamžite na náročnú operáciu. Po prebudení z narkózy si Petra vypočula ďalšie zlé správy: „Po prebudení mi pán doktor oznámil, že šance sú minimálne, ale nech skôr počítam s tým, že nie sú a že sa na nohy už znovu nepostavím,“ spomína Petra Baštová.
Počas ďalších dní a týždňov si Petra prešla psychicky veľmi náročným obdobím, bola prevezená do Českých Budějovíc, potom do Jihlavy, do pražského Motola a následne strávila zhruba štvrť roka v rehabilitačnom stredisku v Kladruboch. Domov do svojho bytu v Jihlave, ktorý musel prejsť veľkými úpravami, aby bol bezbariérový, sa vrátila vlani na jeseň. Od tej doby je Petra naplno odkázaná na invalidný vozík a znovu začala riadiť auto, ktoré má teraz špeciálne upravené. A má stále rovnaký cieľ – je presvedčená o tom, že sa znovu postaví na nohy. K tomu jej určite pomáhajú aj pravidelné cesty na Slovensko, kde cvičí a rehabilituje.
Pády z vozíka
„Ako som na tom aktuálne? Povedala by som, že sa mám v rámci možností fajn. Na vozík už som si určite zvykla, ale ešte nemám úplnú istotu. Napríklad keď som niekde von, v prostredí kde som prvýkrát, tak som opatrná. Podarilo sa mi i párkrát spadnúť, ale nič dramatické. Spočítala by som to na prstoch jednej ruky. Jednoducho i toto k tomu patrí, určite ma ešte pár pádov z vozíka čaká. Doma ale strach z pádu nemám, tam už mám bežné činnosti a presuny vychytané a už mi to ani nezaberá toľko času ako predtým,“ zverila sa redakcii „Drbna“ rok po ochrnutí Petra Baštová.
Vozíčkári musia riešiť celkom dosť problémov, ktoré veľa zdravých ľudí napríklad ani nenapadnú. Aj Petra sa stále učí novým veciam, hovorí napríklad o manipulácii s invalidným vozíkom v momente, kedy si ho potrebuje naložiť či vyložiť. Tam je stále odkázaná na pomoc niekoho druhého. „To ma trápi a i v tomto by som sa rada posunula. Pracujem ale na tom, a dohovorila som si montáž navijáku, ktorý by mi mal pomôcť zdvihnúť váhu vozíka, aby som ho potom mohla už len nasmerovať na zadné sedačky. Z popisu sa to asi ťažko chápe, ale vyskúšali sme niekoľko spôsobov a toto sa zatiaľ zdá ako varianta, ktorá by mohla fungovať, tak uvidíme. Nemám dostatok sily, aby som to zvládla sama a zároveň, pokiaľ má človek niekoľkokrát za deň nastúpiť a vystúpiť, nesmie to byť natoľko vyčerpávajúce, aby človek potom premýšľal nad každou cestou,“ zverila sa Petra.
Vhodné miesto na parkovanie
S riadením auta súvisí i to, že si aktuálne zariaďuje stále parkovacie miesto pri dome, kde býva, aby mala istotu, že bude môcť vždy zaparkovať na rovnakom mieste, kde je vyhovujúci terén pre pohyb vozíka a kde nie je žiadny svah. „Trvá to už nejaký mesiac, ale je to v procese, tak dúfam, že i toho sa čoskoro dočkám,“ usmieva sa Petra.
Ďalšou prekážkou po návrate domov boli pre Petru vchodové dvere do domu. „Pôvodné dvere mali úzke krídlo, takže som nemohla prejsť bez toho aby sa celé neotvorili. Zároveň sa krídlo samé zatváralo, takže bolo potrebné ho vždy zaistiť klinom a zvonku bol pred dvermi ešte aj betónový schodík, na ktorý som nedokázala nabehnúť bez pomoci, vždy mi teda musel pomáhať niekto druhý pri vstupe aj výstupe von. Schodík bol odstránený a nové dvere majú široké krídlo, nezatvárajú sa už samé. Ešte majú naviac zvnútra madlo, ktoré mi pomáha, keď chcem dvere zavrieť zvnútra. Vďaka týmto úpravám môžem do baráku vojsť aj vyjsť sama bez pomoci kohokoľvek druhého,“ popísala Petra Baštová ďalší dôležitý prvok v jej bezbariérovom domove. „Dvere mám hotové asi týždeň, tak z toho mám ešte stále čerstvú radosť. Je to zas o krok bližšie ku slobode a samostatnosti.“
Petra musela z mnohých vecí po úraze zľaviť. Hovorí napríklad o upratovaní, ktoré sa teraz snaží toľko neriešiť. Zmienila sa o vysávaní alebo umývaní, ktoré na vozíčku nie je možné. „A pretože s vozíkom jazdím von, je doma dosť často špinavá podlaha. Musela som v tomto znížiť svoje nároky na poriadok a zmieriť sa s tým, že doma nebude stále krásne poupratované. Nakoniec po zemi aj tak nechodím, tak mi to vlastne môže byť jedno, nie?“ dodáva Petra s úsmevom s tým, že doteraz jej chodila s upratovaním pomáhať mamka. Tá už sa ale vrátila do práce, naviac má na starosti i svoju domácnosť. „Chcem jej to čo najviac uľahčiť, tak som sa rozhodla dohovoriť si pani na upratovanie. Keby som sa sama veľmi snažila, asi by som to nejako aj zvládla, ale stálo by ma to hodne času a energie, a to chcem radšej investovať do iných činností,“ zmienila sa o probléme Petra.
„Dnes šoférujem tak ako predtým.“
O príbehu Petry Baštové sme prvýkrát písali v dobe, kedy si veľmi priala zaobstarať si auto upravené priamo na mieru. To sa jej nakoniec vďaka prispeniu darcov podarilo a dnes je Petra opäť aktívnou šoférkou, čo sa jej hodí hlavne pri pravidelných cestách na Slovensko. „Zo začiatku som v ručnom riadení nemala úplne istotu, ale šlo len o tréning a celkom rýchlo som sa do toho dostala a dnes riadim auto tak ako predtým, nie je to o nič náročnejšie, je to iba o zvyku. A pretože jazdím cvičiť na Slovensko, kam to mám 240 kilometrov, tak už som mala aj priestor sa poriadne vyjazdiť a trúfnem si povedať, že šoférujem dobre alebo si minimálne zatiaľ nik, kto so mnou mal možnosť ísť, nesťažoval,“ usmieva sa mladá žena z Jihlavy.
Petra Baštová má za sebou rok plný veľkých zvratov a náročných momentov. Ako na jej príbeh a s tým súvisiace veľké zmeny reaguje okolie? „Nových ľudí som za ten rok poznala mnoho, niektorých napríklad iba okrajovo, z iných sa naopak stali moji priatelia, ale zároveň viem, že okolo seba mám iba tých správnych kamarátov, pretože nemôžem povedať, že by sa na mňa niekto vykašľal kvôli úrazu. Za to som nesmierne vďačná, ten kontakt už možno nie je taký intenzívny ako na začiatku, ale je to podľa mňa prirodzené, pretože sa pomaly dostávam do bežného života a nejde udržať každodenný kontakt so všetkými. Ale viem, že keby mi bolo smutno, alebo by som potrebovala s niečím pomôcť, tak sa mám vždy na koho obrátiť a zároveň sa snažíme pravidelne sa vídať aj len tak.“
Podpora rodiny a priateľov je pre Petru v živote po nehode zásadná, určite ale mala a má momenty, ktoré nesie psychicky horšie. Nad vodou ju okrem okolia drží tiež pravidelné cvičenie, na ktoré sa podľa svojich slov vždy teší a má potom po ňom príjemný pocit. „Čo sa týka každodenného fungovania na vozíku, tak mám dni, kedy ma to nebaví, kedy si prajem, aby bolo všetko ako predtým… Keď taká nálada príde a začnem takto premýšľať, musím to proste vedome stopnúť a sama si povedať, že to nikam nevedie a že nemá zmysel premýšľať nad tým, ako to bolo predtým. Čo na to podľa mňa funguje najlepšie, je mať dostatočnú náplň dňa, aby človek nemal čas riešiť neriešiteľné. V tomto smere sa teším až bude von pekné počasie a až budem schopná sama sa naložiť a vyložiť z auta, a budem si tak môcť plánovať omnoho viac činností,“ plánuje Petra. „Chcem zas patriť do nejakého tímu.“ V tomto roku by sa rada aspoň čiastočne vrátila do práce, aj keď zatiaľ nie je možné povedať, kedy to bude. „Určite mi ale pomôže zamestnať hlavu a budem mať zas pocit, že som niekomu užitočná a že zas patrím do nejakého tímu. Už mi to začína chýbať,“ zverila sa Petra Baštová.
Hoci sa Petra s vozíkom po roku zžila, stále je presvedčená o tom, že sa opäť postaví na nohy. Určite dobrým znamením je to, že je podľa lekárov jej aktuálny zdravotný stav dobrý. „Až na to, že sa mi stále opakujú a vracajú močové infekcie. Pokroky určite cítim, hlavne čo sa týka trupu, cítim, že sa mi zvnútra zapája čím ďalej tým viac svalov. Niektoré pohyby mám omnoho viac pod kontrolou, napríklad keď sa chcem z ležania na bruchu dostať na kolená, ale vnímam to i pri každodennom pohybe na vozíku. Prognózy lekárov sa nijako nemenia, ale odhodlaná som stále, a to je cieľ, za ktorým smerujem, ale neupínam sa naň v nejakej blízkej dobe. Viem veľmi dobre, že to môže trvať kľudne i niekoľko rokov. Všetko je o pravidelnosti a vytrvalosti, ale človek nesmie čakať, že sa veci budú meniť v rámci týždňov alebo mesiacov, pretože by mohol taktiež dosť rýchlo stratiť motiváciu,“ hovorí Petra z Jihlavy. „Môže sa stať čokoľvek.“ Na záver dodáva, že aj keď sa môže stať čokoľvek aj tak by človek mal vždy dúfať v to najlepšie. Zároveň je ale nutné počítať s tým najhorším. „Potom človek nemôže byť sklamaný, ale iba prekvapený. Beriem to tak, že pokiaľ budem pravidelne cvičiť a snažiť sa, šancu postaviť sa na nohy budem mať rozhodne väčšiu, než keby som neurobila nič,“ uzatvára rozhovor s veľkou nádejou a odhodlaním Petra.
Zdroj: Jihlavska.drbna.cz
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
