Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Ak existuje možnosť, že spoločnosť vám poskytne možnosť plnohodnotne žiť, tak invalidný vozík neznamená koniec sveta, hovorí mladý Jakub, ktorí sa narodil s telesným postihnutím. Mnohí imobilní ľudia sa však uzatvárajú do seba, pretože ich k tomu doženie nedostupnosť osobných asistentov, či neschopnosť zamestnať sa.
Článok je súčasťou seriálu Bariéry, ktorý poukazuje aj na nedostatky slovenskej spoločnosti.
Ste rozhodnutí vstúpiť do budovy a dúfate, že sa dostanete ďalej ako na vrátnicu. Pri troche šťastia nájdete výťah. V prípade, že tam nie je, ste odkázaní na pomoc okolia alebo osobného asistenta. Samozrejme, ak sa vám podarilo nejakého zohnať.
Veľa ľudí s telesným postihnutím sú celý život odkázaní na pomoc iných. Potrebujú asistenciu pri vstávaní z postele, obliekaní sa či hygiene. Dlhé roky je však na Slovensku málo osobných asistentov. Nedostatočné platové ohodnotenie i nevýhodné podmienky robia z hľadania nového asistenta beh na dlhú trať.
Ľudia na invalidných vozíkoch sa však okrem týchto problémov stretávajú aj s ďalšími prekážkami, ktoré mnohých nepriamo prinútia uzavrieť sa do seba a zablokujú tak cestu k aktívnemu životu.
Kvôli hendikepu odlúčenie
Jakub sa narodil ako dieťa s fyzickým postihnutím. Od malička nebol schopný chodiť, behať s inými deťmi, rodičia mu pomáhali presúvať sa, s obliekaním či osobnou hygienou. Ako päťročnému vybavili synovi osobného asistenta.
Keď Jakub podrástol, bol čas zvážiť výber školy. Rodičia sa najskôr rozhodli pre základnú školu pre deti s telesným a mentálnym postihnutím v Bratislave. Pretože bývali neďaleko Skalice a denné dochádzanie bolo nemysliteľné, sedemročný Jakub začal bývať na internáte. „Rodičia za mnou chodili vždy v stredu a v piatok ma brávali na víkendy domov. Aj tak som to však psychicky nezvládal,“ spomína si na neľahké obdobie, ktoré prežil čiastočne odlúčený od rodiny.
Po absolvovaní jedného roka prípravného ročníka, ktorý s odstupom času Jakub považuje za zbytočný, sa rodičia rozhodli, že sa bude učiť doma. Na ceste bol totiž ďalší súrodenec a Jakubova mama, povolaním učiteľka, mohla učiť syna doma. Nevyhnutnosťou bolo, že absolvoval pravidelné preskúšania. Takýmto spôsobom bez problémov zvládol prvý stupeň. V neďalekom Holíči neskôr v štandardnej základnej škole absolvoval druhý stupeň.
Napriek tomu, že na prelome tisícročí bola inklúzia na Slovensku v plienkach, Jakub nemal problém začleniť sa medzi zdravých rovesníkov.
„Nepamätám si, že by mi niekto odmietol pomôcť alebo by sa so mnou nechcel kamarátiť,“ spomína. Pri vzdelávaní využíval osobného asistenta. Ten mu pomáhal aj s pohybom po budove – ako mnohé školy i dnes, ani škola v Holíči nebola prispôsobená na to, aby sa po nej mohol človek na invalidnom vozíku pohybovať sám. A tak Jakub musel schody zdolávať na takzvanom schodoleze – pomôcke, pri ktorej však imobilný človek potrebuje pomoc inej osoby.
Po ukončení základnej školy pokračoval na bežnej strednej, ktorú absolvoval v Senici a fungoval tam rovnako s asistentom ako aj predtým. Po jej absolvovaní sa rozhodol aj pre vysokoškolské štúdium v neďalekom Hodoníne. Jakub priznáva, že vtedy po prvýkrát v živote pocítil limity svojho hendikepu. „Vtedy som si uvedomil, že je to pre mňa naozaj obmedzujúce, pretože som si nemohol dovoliť ísť na vysokú školu ďaleko od domova. Bratislava bola nepredstaviteľná – prednášky bežne trvali od ôsmej rána do šiestej večera. Vyžadovalo by to veľa času aj od osobného asistenta,“ vysvetľuje, prečo sa nakoniec rozhodol pre Hodonín.
Za rok Jeden asistent
V rámci chránenej dielne poskytuje Jakub právne poradenstvo pre ľudí s telesným postihnutím, pravidelne sa zúčastňuje stretnutí v Brne či Bratislave. Je pomerne aktívny človek. Pretože nemá pohyblivú dolnú časť tela, bez osobného asistenta nedokáže fungovať. A tak nastáva problém.
„Od roku 1999 som ich vystriedal dvanásť s tým, že jedného som mal s prestávkou 13 rokov. Tých ostatných som menil približne raz ročne,“ vykresľuje svoju skúsenosť s osobnými asistentmi, ktorí sa v súčasnosti hľadajú naozaj ťažko. Toho súčasného hľadal tri mesiace. „Teraz musím doháňať všetko, čo som za ten čas nemohol robiť, je to veľmi obmedzujúce,“ vysvetľuje s tým, že asistentov hľadá rôznym spôsobom – inzerátmi v regionálnych periodikách alebo na internete.
Ešte ani vtedy nie je vyhraté, ak sa mu vhodného človeka aj podarí nájsť – treba ho zaučiť, čo nejaký čas trvá. Zladiť sa s úplne cudzou osobou a pustiť ju do svojej bezprostrednej intímnej zóny nie je jednoduché, no pre Jakuba je to nevyhnutné. Prezrádza, že za 24 rokov, čo využíva služby osobných asistentov, mu nesadol iba jeden z nich.
„Najhoršie je, keď vám zrazu asistent oznámi, že už vám nemôže poskytovať svoje služby. Vtedy musím absolútne meniť svoje plány a prekopať kalendár,“ uvádza s tým, že najčastejšie jeho asistenti končia zo zdravotných dôvodov a príčinou býva napríklad náročná manipulácia.
Výťah je luxusom
Výraz bariéry dostáva v prípade ľudí s obmedzenou pohyblivosťou doslovný i prenesený význam. Budovy bez nájazdových rámp, plošín či výťahov sú na Slovensku realitou aj v roku 2023. Dôkazom toho je aj internetová mapa, do ktorej používatelia nahrávajú svoje skúsenosti s bezbariérovosťou kdekoľvek na Slovensku.
Aby také miesta, kam sa ľudia na invalidnom vozíku nedostanú bez pomoci existovali, majú u nás na svedomí aj zákony. Bezbariérové musia byť totiž iba budovy postavené alebo zrekonštruované po roku 2002.
„Samostatnou kapitolou je to, ako je napríklad rampa nainštalovaná. Sú rampy s prudkým sklonom, ktorý vám nedovolí ju použiť. Taká rampa je len naoko,“ opisuje Jakub ďalšie problémy, ktoré sa môžu vyskytnúť. Špeciálnou súčasťou našich verejných priestorov sú aj obrubníky či chodníky, kde chýbajú zošikmené nájazdy.
Strach zo zamestnancov
Podľa Jakuba majú ľudia s telesným postihnutím na trhu práce rôzne možnosti, no realita je často iná ako to, čo si predstavujeme. Napríklad v prípade nevidiacich, sa podľa neho klienti, s ktorými v rámci poradenského centra pracuje, stretávajú s neopodstatnenými obavami.
„Čo ak nezvládnu robiť tú prácu a vyskytne sa problém? Alebo i to, že majú zamestnávatelia obavy z prítomnosti ďalšieho človeka vo firme – osobného asistenta. To je však hlúposť, vidíte, že počas nášho rozhovoru tu môj asistent nie je,“ vysvetľuje.
Obavy často bránia ľuďom v tom, aby sa uplatnili a sú podľa neho neopodstatnené. Aj preto podľa neho mnohí pracujú buď v chránených dielňach alebo jednoducho zostanú znechutení doma na invalidných dôchodkoch.
Vlakom až po nahlásení
Približne každá druhá električka, ktorá premáva denne po Bratislave je bezbariérová. Človek na invalidnom vozíku si teda niekedy môže na zastávke počkať dlhšie ako ten, ktorý zvládne sám nastúpiť aj po schodoch. Aj keď napríklad po našom hlavnom meste by sa dokázal relatívne dobre pohybovať aj sám.
Cesta do Bratislavy z obce neďaleko Skalice už je však komplikovanejšia. V susednej dedine i v Skalici sú síce vlakové nástupištia, podľa Jakuba však nie sú prispôsobené pre imobilných. „Musel by som ísť z Kútov, čo pre mňa znamená, že aj tak musím brať auto,“ hovorí.
Podľa stránky Železničnej spoločnosti Slovensko musí človek na invalidnom vozíku, ktorý chce cestovať vlakmi a potrebuje pomoc, oznámiť svoj zámer aspoň 24 hodín vopred, aby mu vedeli zabezpečiť, čo potrebuje. Vo formulári musí vyplniť, na akom type vozíka sa pohybuje a tiež to, či ide so sprievodom. V závere je nutné vybrať si, čo od dopravcu požaduje – zaradenie vozňa so zdvíhacou plošinou, naloženie a vyloženie, pomoc pri nástupe a výstupe či pomoc s prechodom na nástupište. „Nemám skúsenosť s tým, ako v realite vyzerá takéto cestovanie, pretože, našťastie, mám auto. Nie každý však má takú možnosť. Aj preto mnohí radšej zostávajú doma.“
Komunikácia ako s dieťaťom
Azda za najväčšiu bariéru v rámci svojho fungovania považuje Jakub to, že si okolie niekedy spája fyzické postihnutie s mentálnym.
„Stáva sa mi, že pristupujú ku mne ako k malému dieťaťu. Očakávajú, že mám aj mentálne postihnutie. Príkladom je to, že keď sme s asistentom v obchode a ja sa niečo spýtam, predavačka sa obráti na neho a odpovedá jemu,“ opisuje aj vlastnú skúsenosť.
Podľa neho vytvárajú takéto situácie napätie aj medzi ním a asistentom, pretože prichádzajú výčitky, prečo neupozorní na to, že je iba sprievod ale komunikuje, akoby sa nič nedialo. Výsledkom sú pocity frustrácie a tiež sklamanie z nepochopenia situácie. „Až na takéto situácie mám však okolo seba plno ľudí, ktorí ma rešpektujú a berú ako rovnocenného. Moji priatelia vedia, že nemusia mať voči mne predsudky.“
Jakub žije pomerne akčný a naplnený život, na ktorý nemá podľa Jakuba šťastie každý človek na vozíku, no aj u neho sa občas vyskytnú náročnejšie dni.
„Občas si poviem: ,Do kelu, prečo nemôžem toto alebo tamto?‘ Poľutujem sa, ale neberiem to fatálne. Takéto pocity má asi každý a tak ako prídu aj odídu.“
Ľuďom s porovnateľným telesným postihnutím by odkázal, aby bojovali. Či už majú hendikep od detstva alebo prišli o možnosť pohybovať sa bez asistencie či invalidného vozíka počas života. Jakub druhý z uvedených prípadov nezažil a sám priznáva, že taká zásadná zmena človekom otrasie a musí byť náročná, najdôležitejšie však je nenechať sa prevalcovať zúfalstvom a beznádejou.
„Mám známych, ktorí skončili na vozíku počas života, zvládli to a žijú aktívni život. Iný ako predtým, ale žijú. Ale viem aj o takých, ktorí to jednoducho nedokázali prekonať a zostali v akomsi úspornom móde po zvyšok života. Dôležité je do ničoho ich netlačiť, pretože nikto z nás si nedokáže predstaviť, čo prežívajú.“
Zdroj: Aktuality.sk
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
