Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Nenechaj tvoje zranenie zastaviť ťa, nevzdávaj sa, motivujú nápisy na stenách v rehabilitačnom centre pre ľudí po úrazoch a s neurologickými diagnózami.
BANSKÁ BYSTRICA: Tomáš pred štyrmi rokmi po úraze zostal na vozíku no odmietol akceptovať, že by malo ísť o trvalý stav. Aj keď ani dnes TOMÁŠ DITTRICH nechodí, no v „gyme“ alebo rehabilitačnom centre, ktoré na okraji Banskej Bystrice založili spolu s priateľmi, pomáha postaviť sa na nohy iným.
„Za mňa môžem povedať, že s vozíkom sa zmieriť nedá. Veľa ľudí k nám prichádza s podobným nastavením a cieľom, že budú znova chodiť aj vtedy, keď prognózy lekárov nie sú práve pozitívne. Mne samému trvalo dosť dlho, kým som si to v hlave upratal a začal svoj stav vnímať ako bod nula, z ktorého sa budem posúvať už len hore,“ hovorí.
Jeden zo septembrových dní v roku 2019 mu priniesol radikálny zvrat v živote. Bolo to vtedy, keď plánovali s kamarátom príjemný večer v jeho dome. Voda v bazéne sa zohrievala a víno chladilo. Zrazu však všetko zmenil pád z asi päťmetrovej výšky, keď sa chrbtom oprel o zábradlie a to sa zlomilo.
Následkom bol roztrieštený stavec Th12 a úlomok, ktorý zatlačil na miechu. Pokračovalo to náročným rokom operácií, konzultáciami s lekármi, rehabilitáciami, ale aj nádejami a sklamaniami.
„Bezprostredne po úraze som hýbal nohami. Problém bol iba pri členkoch, najviac ma trápilo, ako budem po úraze šoférovať, keďže auto som v tom čase používal denne.“
Po operácií ho lekár upokojoval slovami, že „na vozík to nevidí“. Pri posteli stála chodúľka, ktorá mu mala uľahčiť chôdzu. „Po troch dňoch mi však zrazu odišiel cit v nohách a doktor, ktorý ma operoval, mi oznámil, že som ochrnul. Bol to veľmi zvláštny pocit. Kým to človek nezažije na vlastnej koži, nevie si vôbec predstaviť, čo tieto slová znamenajú a ja som to vtedy pochopil.“
Špecialisti predpokladali, že ide o dočasný stav, ktorý je spôsobený zakrvácaním alebo opuchom. Aj Tomáš každý deň čakal, „že to prejde“, no nič sa nedialo. Z nemocnice zamieril hneď do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej.
„Všetci mi hovorili, že tam ma určite postavia na nohy. Predstavoval som si, že budem poctivo cvičiť a postupne sa postavím, začnem kráčať, chodiť o paličke a tak ďalej. Ten moment však neprichádzal.“
Videl počas tohto obdobia prísť mnohých, ktorých tam na nohy skutočne postavili a denne sledoval ich progres. V rehabilitačnom centre pobudol tri mesiace a z Kováčovej už odchádzal na vozíku.
Pred nehodou mladý aktívny človek mal ale obavy, že pre svoju rodinu bude záťažou. „Predtým som takéto vety považoval za klišé, ale môj život sa skutočne zmenil za sekundu. Všetko, čo som predtým dokázal robiť bez problémov, som už robiť nedokázal, všetko, čo bolo dostupné, zrazu bolo nedosiahnuteľné.“
Po návrate domov do Brezna si to uvedomoval asi najviac. Byt, z ktorého odchádzal ku kamarátovi, bol zrazu úplne cudzím priestorom a musel sa s ním nanovo zoznamovať.
„Nevedel som si sadnúť na sedačku, vziať si pohár z kuchynskej linky, alebo sa dostať do kúpeľne a na WC. Môj život sa po novom odohrával na jednej posteli.“
Toto bolo náročné obdobie aj pre Tomášových blízkych. Priatelia a kamaráti na začiatku nevedeli ako reagovať a ľutovali ho, čo jeho psychike veľmi nepomáhalo.
No a priateľka Olha je dnes už jeho manželkou. „Každý vzťah sa priebežne vyvíja, chcete niekam pokročiť, to platí aj pre ľudí na vozíku. Jediný rozdiel bol, že ´pred oltárom´ sme nestáli, ale sedeli,“ usmieva sa Tomáš. Pre malý civilný obrad sa s priateľkou rozhodli ešte počas pandémie.
Aj keď v súčasnosti je už preňho vozík jeho „daily car“, nevzdáva to a skúša rôzne metódy, ktoré by mu pomohli znovu chodiť. Presťahoval sa do Banskej Bystrice, pretože do jeho bytu v Brezne sa nezmestila takzvaná „klietka“, zariadenie na cvičenie s pomocou popruhov a asistencie fyzioterapeuta.
„Po čase to však bolo podobné, ako keď si kúpite rotopéd a po chvíli je z neho vešiak na oblečenie, lebo doma sa vám cvičiť nechce.“
Preto začal s partiou fyzioterapeutov, s ktorými sa počas rehabilitácií spoznal, uvažovať o prenájme nejakej miestnosti, kde by mohli cvičiť on aj ich spoloční kamaráti a známi. Z plánovaných päťdesiatich metrov štvorcových bolo nakoniec tristo.
„Spojili sa mladí odborne kvalifikovaní ľudia a bezbariérový priestor,“ sprevádza nás rehabilitačným centrom na okraji Banskej Bystrice, kde to na prvý pohľad pôsobí ako v bežnom fitku. „Ja tu vlastne iba varím kávu,“ smeje sa Tomáš, ktorý v minulosti pracoval v oblasti marketingu a obchodu, keď opisuje tím mladých fyzioterapeutov. V „gyme“, sa ich pokyny miešajú s rozhovormi a smiechom. Zámerom je, aby sa všetci cítili príjemne.
Od sterilného vykachličkovaného prostredia nemocníc so všadeprítomným zápachom sava sa chceli odlišovať už od začiatku. „Viem to z vlastnej skúsenosti, v takomto prostredí som bol v strese, aj keď som vedel, že sa mi tam snažia pomôcť. Všade doteraz som bol pacientom, alebo po novom klientom, ale nikde človekom. Tu som normálny chalan. Všetci si tu tykáme bez ohľadu na vek. Každý z nás má svoj príbeh, často komplikovaný, no dôležitý je ľudský prístup.“
Pre Tomáša je „gym“, kde pomáhajú ľuďom po úrazoch aj tým s neurologickými diagnózami, dobíjačom energie. „Pri cvičení myslíme na odbornosť a bezpečnosť, no chceme tiež, aby u každého fungovala psychika. Hlava je základ.“
Dvadsaťpäťročný Radko, ktorý skončil na vozíku rovnako po páde z výšky, vidí rozdiel oproti predchádzajúcim „rehabkám“ v spôsobe motivácie. „Tu sa všetci snažia pracovať s pozitívnou motiváciou, nie s negatívnou. Nehovoria, snaž sa, inak dopadneš zle, ale snaž sa a môžeš dokázať veľké veci a splniť si sny,“ hovorí o atmosfére.
Vo februári v tomto roku dostal krvácanie do mozgu a nejaký čas strávil v bdelej kóme. Pomohli mu blízki, ktorí stáli pri ňom. Odhady lekárov v jeho prípade veľa nádeje nedávali, on však teraz začal robiť svoje prvé kroky. Tomáš píše básne aj prózu a jeho snom je študovať na prírodovedeckej fakulte v Bratislave alebo v Prahe.
Fyzioterapeutka Veronika Haidelmeierová hovorí o odlišnom prístupe k cvičeniu. Okrem napredovania po fyzickej stránke, považuje za kľúčovú socializáciu ľudí, ktorým sa tu venujú.
„Z hľadiska rehabilitácie to spĺňa všetko, čo treba, no zároveň chceme, aby to človeka bavilo. Keď sa mu cvičí dobre, chce sa sem vracať. Ak by bol znechutený, vzdal by to,“ vysvetľuje a dodáva, že spoločne tvoria rodinu, aj keď na prvý pohľad trochu rôznorodú.
Pri každom človeku je cieľ odlišný – najväčší je však väčšinou znovu chodiť, tie menšie sú o konkrétnych pohyboch, schopnosti presunúť sa či presadnúť si. „Podobných centier je na Slovensku stále málo a ľudí po úrazoch pribúda. Možno by chceli navštevovať aj normálnu posilku, ale tam sa na nich pozerajú, ´bože, čo s nimi budeme robiť´. Na veľa miest sa ani nedostanú, lebo nie sú bezbariérové.“
Nie je ani pre Tomáša preto zvláštnosťou, že sa hendikepovaní uzatvárajú do svojej domácej bubliny, lebo spoločnosť im pre socializáciu nevytvára podmienky.
„Slovenské mestá nie sú prispôsobené pre ľudí na vozíku. Áno, máme parkovacie miesta, ale to je asi tak všetko. Problémom sú predovšetkým verejné budovy. Zlepšuje sa to len postupne,“ vyhodnotil Tomáš.
Tento stav pripisuje dedičstvu z minulosti, keď boli vozičkári takmer neviditeľní a téma úplné tabu. „Jediným známym vozičkárom bola Marika Gombitová, no aj tú na vozíku takmer nebolo vidieť.“
Podľa Tomáša budú úrazy pri športe či nehody na motorkách a bicykloch iba pribúdať a s nimi zároveň aj vozičkári v populácii. „Viem, že sme minorita, ale vo verejnom priestore na nás treba myslieť.“
Zdroj: Aktuality.sk
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
