Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Obe žijú s hendikepom a dohromady tvoria pár. Romana nevidí a Daniela má diagnostikovanú úzkostne-depresívnu poruchu. Prečo neznášajú, keď ich ostatní ľutujú, a ako si vysvetliť ich prianie, aby „ľudia neboli iba takzvane tolerantní, ale boli otvorení“? Príbeh Romany a Daniely Maříkových nadväzuje na aprílové číslo časopisu Heroine, ktorého hlavnou témou je život s postihnutím, viditeľným i neviditeľným.
Máte so sebou vodiacu fenku Ursu. Keď ste vošli do miestnosti, niekoľko ľudí sa k vám nahrnulo a šlo ju hladkať. Je to v poriadku?
Romana: Som zástankyňou toho, že je lepšie pohladkať, než hodiť kameňom. Mali by ste sa však opýtať toho, s kým pes ide. Niekedy sa pýtajú aj mojej partnerky.
Prečo je dôležité sa pýtať?
R: Pes by sa mohol prestať sústrediť na prácu. Aj keď Ursa je taká, že keď má postroj, pred hladkaním uhne. Keď ale vie, že už nebude pracovať, začne vrtieť chvostom a je hneď veselšia. V meste je ale dôstojná a svoju prácu vodiaceho psa berie veľmi zodpovedne.
Deje sa často, že ľudia majú tendenciu oslovovať skôr vašu partnerku Danielu?
R: Stáva sa to bohužiaľ často. Je to ponižujúce.
Daniela: Stretávame sa s tým hlavne u starších ľudí, ktorí majú tendenciu rozprávať sa iba so mnou a Romanu brať v podstate iba ako nesvojprávnu.
R: Alebo neviditeľnú.
D: Stáva sa nám, že mi v obchode hovoria: „pani by si mala sadnúť stranou, aby do ničoho nenarazila,“ „pani by si mohla privoňať,“ alebo „bude si pani chcieť skúsiť…?“. Vždy im hovorím: „Pani síce nevidí, ale pani počuje a rozumie, môžete hovoriť priamo s ňou.“
R: Je to nepríjemné. Občas v takých situáciách zamrznem. Niekedy sa ohradím, alebo inokedy to ani nečakám. Paradoxne sa to stáva i v zdravotníctve, a to je smutné. Ľuďom nedochádza, že keď niekto nevidí, je napríklad inak úplne v poriadku.
Sila odísť
Tvoríte pár rok a pol, ale poznáte sa už dlho…
D: Predtým sme boli dva a pol roka kamarátky.
Ako ste sa zoznámili?
D: Kedysi som si dala inzerát na Facebook do skupiny pre lesbičky a odpísalo mi pár dievčat. Medzi nimi bola jedna, pred ktorou sa ma Romča, ktorá v tej skupine bola tiež, rozhodla varovať, pretože s ňou mala zlú skúsenosť. Potom sme si dlho iba písali a volali. Dlho sme boli iba kamarátky, vzájomne sme sa zverovali a poznávali.
Tak ste sa postupne dali dohromady?
D: Na druhom výlete bol i Romčin syn…
R: … Teraz už náš.
D: Teraz už náš. A ten Romane povedal nádhernú vetu.
R: „Mami, nebuď blbá, ona sa k tebe tak pekne chová.“ Tak som si poplakala dojatím. Danka ma potom vytiahla na výlet, bol to krásny týždeň a nám došlo, že takto to má byť, že tak to chceme. Získala som vďaka tomu silu odísť zo vzťahu, ktorý nedopadol dobre.
Prečo?
R: Moja bývalá priateľka sa nechovala pekne k synovi, tak som ju vyhodila. Dva mesiace na to som našla v schránke dopis z Home Creditu – chcela si na moje meno požičať peniaze.
D: Našťastie jej to neschválili.
R: Zistili sme, že si chcela požičať dva a pol milióna ČK. Za mnou prišla s výhovorkou, že potrebuje nejaké dokumenty. Vzala mi občianku a rodný list, odfotila si ich a zažiadala online. Zneužila toho, že nevidím. Niečo si ešte aktivovala cez môj telefón, vypla predtým hlasový systém, aby to nerozprávalo. Sedela som vedľa nej a ona mi povedala, že mám špinavý displej, že mi ho vyčistí, vyleští. Takže „leštila“. Najväčšie poníženie môjho života bolo, keď som počula audionahrávku, na ktorej sa vydávala za mňa. Dostala štyri roky podmienku.
D: Vzhľadom k tomu, že si už predtým vyberala partnerky s hendikepom, myslím, že to bol jej jasný vzorec. Vybrať si zdanlivo slabšieho, mať navrch…
„Nechcem byť ľutovaná“
Je pre vás teraz ťažšie budovať vzájomnú dôveru?
D: Je to stále veľmi zložité. Každá máme svoj vlastný hendikep. Romča nevidí, ja trpím úzkostne-depresívnou poruchou, takže i ja to mám s dôverou ťažké. Najdôležitejšia je komunikácia. Pýtať sa, čo môžem urobiť, aby tej druhej bolo lepšie. Ja som sa učila fungovať s človekom, ktorý nevidí, a Romča sa podobne učila fungovať s človekom, ktorého môže úplne ochromiť úzkosť. Je dôležité netrpieť a radšej sa opýtať, čo v rôznych situáciách robiť. Ja sa trápim často. A je to úplne blbé.
Môžete dať nejaký príklad?
R: Povedz o tých dverách!
D: Keď som otvárala Romane dvere a neuvedomila som si, že tam má svoju fenku Ursinku, ktorá jej ich už označila. Romča taktiež šla ku dverám s tým, že si otvorí. Ja som si to neuvedomila, otvorila som ich, a tým som ju zvalila…
R: Teraz sa tomu zasmejeme. Robíme si z oboch našich hendikepov srandu. Keď sa niekde necíti Danuška komfortne, ja to za obidve vypapuľujem. Chcem povedať odrozprávam. Veľmi oceňujem, že Danuška ku mne nepristupuje s prílišnou opatrnosťou a ľútosťou, takú partnerku by som vedľa seba nezniesla.
Nechcete byť ľutovaná?
R: Nie.
Prečo je ľútosť nepríjemná?
R: Človek sa potom cíti menejcenne, zbytočne. Študujem, pracujem, vychovávam, skrátka žijem klasickým životom a niekto príde a povie, že som chudák. Prečo by som mala byť chudák? Narodila som sa v siedmom mesiaci a v inkubátore mi spálili oči kyslíkom. No a tak to je. Nenarobím s tým nič.
D: Ľútosť nič nevyrieši. Človek, ktorý príde poľutovať, má pocit, že sa môže potľapkať po pleci: „Áno, dnes som si zasúcitila s chudákom mrzákom.“ To je k ničomu.
R: Danka nie je tá, ktorá by mi zametala cestičku. Ja jej vlastne taktiež nie. Podporujeme sa. Vo svojich predchádzajúcich vzťahoch som chcela partnerky vždy doťahovať, nakoniec som ich ale skôr zachraňovala, ja som bola tá, ktorá musela všetko zvládnuť. S Dankou sa učím, že mám právo občas nič nerobiť, že nemusím všetko dokázať sama. Ale ľudia si myslia, že keď má Danka partnerku, ktorá nevidí, musí všetko robiť za mňa. Že sa o mňa stará.
D: Reakcie bývajú podivné, napríklad: „Ježišmaria, ty máš nevidomú partnerku. To musí byť hrozne ťažké, ty si tak dobrá, že sa o ňu staráš!“
R: Áno, to tiež počúvam!
D: Lenže u nás je akčnejšia a v mnohom i šikovnejšia práve Romana. To ja som sa pri stole plnom nevidomých prekopŕcla o bielu palicu…
R: Ja som strela. Niekam sa rútim a je mi jedno kam. Danka ma drží pri zemi. Inak by som bola už niekde vo vesmíre. Naposledy som zachraňovala ročného srnca z bazéna.
Podarilo sa to?
D: Podarilo, akurát tam za dva týždne ten blbec spadol znova.
Máte pocit, že vás spoločnosť stavia skôr do role tej, o ktorú sa treba starať než opatrovateľky?
R: Presne tak, pritom mám vyštudovanú sociálnu prácu. Napríklad sa mi stalo, že som pomohla na nohy pani, ktorej nebolo dobre. Dala som jej napiť, zdvihla ju. Prišli ľudia od sanitky a povedali mi: „Vy bežte.“ V tú chvíľu mi vybehli slzy do očí. Povedala som, že ja som tej pani pomohla, oni ale automaticky predpokladali, že to bol niekto iný. To ma vtedy veľmi zamrzelo. Keď sa pripletiem k nejakému bezpráviu, niekto na mňa vždy zhúkne niečo v zmysle „Vy sa do toho nepleťte, vy nevidíte!“ No a čo ako? Som úplne normálny človek, akurát nevidím.
Čo by sa muselo stať v spoločnosti, aby sa vám tu žilo lepšie?
R: Aby ľudia neboli len takzvane tolerantní, ale boli otvorení.
Čo to znamená?
R: Ľudia sa tvária, že sú tolerantní, dokiaľ sa vec netýka priamo ich. Pomôžu cez ulicu, keď vidia, že niečo hľadám, neboja sa opýtať, či potrebujem pomoc. V tom už sa situácia zmenila. Lenže tým si splnia dobrý skutok a idú ďalej. Už nemusia riešiť, že je ten človek sám na svete, že si nemôže zohnať prácu…
Už nemusia riešiť zmenu systému, v ktorom sú ľudia so zdravotným postihnutím na rôznych úrovniach znevýhodňovaní.
R: Áno.
D: Skôr než pre toleranciu som pre inklúziu. Máme strach z neznámeho. Tolerujeme, že existujú nejaké divné bytosti, ktoré vyzerajú inak alebo sú iné, len dokiaľ žijú na okraji a medzi nás sa moc nemiešajú. Našľapujeme okolo nich po špičkách. Keď už sa stretneme s človekom so zdravotným postihnutím, cítime sa nekomfortne, nevieme, ako reagovať. Tiež by podľa mňa hodne pomohlo, keby existovalo viac projektov, ktoré by umožnili nahliadnuť do životov znevýhodnených skupín obyvateľov. Ľudia by zistili, že sa nie je čoho báť.
Zdroj: Heroine.cz
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
