Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Na svoje detstvo a mladosť nemám veľmi veselé spomienky. Trápi ma trvalá vada reči a koktanie „vadilo“ nie iba spolužiakom v škole, ale i kolegom v zamestnaní, kam som nastúpil ako vyučený mäsiar-údenár. Ale najhoršie bola strašná autonehoda, kvôli ktorej som skončil na vozíku.
V mäsiarskom odbore som dlho nevydržal. Nakoniec som našiel záľubu v práci s drevom, tá ma veľmi bavila a konečne sa mi začalo dariť. Lenže potom prišla tá nehoda. To som mal dvadsaťdva rokov! Vtedy som šiel autom na nákupy a asi po desiatich minútach jazdy na diaľnici sa vyrútilo z pravej strany tesne predo mnou auto. Automaticky som šliapol na brzdu, lenže cesta bola klzká, a ja som dostal „hodiny“. Narazil som bočnou stranou auta do priekopy, pocítil som náraz a šklbnutie v tele.
„Kľud, nič také hrozné sa nestalo,“ ukľudňoval som nahlas sám seba. Pri vyliezaní z auta ma ale prekvapila ukrutná bolesť v oblasti krku. Behom chvíle som si prestal cítiť nohy, začal som sa dusiť a potom som stratil vedomie. Z počutia viem, že pre mňa priletel vrtuľník. Iba matne si vybavujem krútiace sa vrtule.
V nemocnici som sa prebral až po niekoľkých dňoch. Pripadalo mi to, ako keby mi niekto zasadroval celé telo. Mal som krčný golier a korzet a zo všetkých strán zo mňa trčali hadičky. Hadice v krku mi znemožňovali prehĺtanie, nemohol som ani rozprávať. Pomaly mi dochádzalo, že je moja situácia vážna. Ležať nehybne v takom divnom stave dlhé týždne bolo šialené. Až neskôr som začal viac vnímať nemocničný personál, dorozumieval som sa s nimi očami alebo písaním písmeniek na tvrdý papier.
Až po troch mesiacoch mi lekári oznámili verdikt: „Máte prepichnuté pľúca, zlomené rebro, zlomený krčný stavec a porušenú miechu. Našťastie ste prežil, ale pravdepodobne už nebudete nikdy chodiť.“ Väčší šok som v živote nezažil, môj mozog odmietal také oznámenie akceptovať. Snažil som sa cvičiť, ako to len šlo, aby som sa rozchodil. K tomu bohužiaľ nedošlo, ale v končatinách mi zostal otupený cit a môžem aspoň hýbať ľavou rukou. I to je úspech!
Keď mi zložili sadrový pancier a hadičky a prvýkrát ma posadili do vozíčka, často som bolesťou omdlieval. Časom som si síce zvykol, ale stále som neprijal fakt, že sa môj stav nezmení. „Chcem znovu hrať futbal, tenis, jazdiť na bicykli a behať v prírode ako predtým,“ tvrdil som tvrdohlavo stále dookola.
Mal som veľkú smolu, pretože som po prepustení z nemocnice dostal zápal močových ciest, čo vyústilo do otravy krvi. A akoby týchto tragédií bolo málo! Štrnásť dní som potom ležal v nemocnici v kóme a mal som znovu namále. I z toho sa mi podarilo vyhrabať a odišiel som na pobyt do rehabilitačného strediska.
Tam ma učili zvládnuť na vozíčku základné úkony, ako sú sprchovanie a iná hygiena, obliekanie. Poctivo som chodil na procedúry, a keď ostatní klienti popoludní relaxovali, ja som sa snažil v ortézach postaviť a šúchať nohami. Bolo to šialene vyčerpávajúce, ale ja som mal jasný cieľ. „Do dvoch rokov budem chodiť, je iba otázka času, kedy sa mi spamätajú nervy a svaly,“ presviedčal som seba i ostatných.
Lenže nech som na sebe makal akokoľvek, zmeny k lepšiemu boli v nedohľadne. „Čo teraz budem robiť? Ako budem takto žiť? Keď nebudem chodiť, radšej umriem,“ prehlasoval som. Vtedy ma našťastie držali nad vodou priatelia a rodičia. Postupom času za mnou ale priatelia prestali chodiť a od otca som často stále počúval: „Ty si si teda spackal život!“ Vytrvala iba mamička, tá pri mne stála vždy.
Po rehabilitácii som šiel domov k rodičom, ktorí sa o mňa starali. Ale keď sa otec napil, a to bolo celkom často, stále mi iba vyčítal, ako som dopadol, aká som troska. Jeho prístup ma veľmi deptal, dával som si za vinu, že som rodine príťažou. Mamička sa mi snažila život uľahčiť, ako to len šlo, vyvárala mi samé dobroty a ja som akurát priberal. To môjmu boľavému telu tiež zrovna neprospievalo.
„Nedá sa nič robiť, budem sa musieť odsťahovať a pokúsiť sa čo najviac osamostatniť,“ rozhodol som sa. Mamička to ťažko niesla, ale mne sa vtedy vlastne uľavilo. Sám v sebe som sa konečne zmieril s tým, že budem už do konca života na vozíčku a že musím žiť úplne iný život. Požiadal som o bezbariérový byt v Liberci a zvykal si žiť slobodne a sebestačne. To mi umožnil aj elektrický vozík, na ňom som mohol jazdiť, kam som chcel.
Našiel som si priateľov, dokonca sem tam i nejakú krátku lásku. Moje vzťahy totiž vždy stroskotali na mojom zdravotnom handicape. „Kto by chcel chlapca na vozíčku?“ ľutoval som sa. V týchto chvíľach som sa hneval na celý svet i na svoje vlastné ja. A za nič to nestálo ani s financiami.
„Autonehodu spôsobil vodič, ktorý vám vošiel do cesty. Nemal zapnuté smerovky, z miesta nehody ušiel a ani vám neposkytol prvú pomoc. Podávame žalobu na neznámeho páchateľa,“ oznámila mi polícia. Lenže toho páchateľa, ktorý mi mal platiť peniaze za škodu na zdraví, polícia nikdy nenašla. Nakoniec prípad odložili a ja som skončil iba s invalidným dôchodkom ZŤP/P tretieho stupňa. A to je v dnešnej šialenej drahote pre život málo. Neostáva mi nič iné, než zháňať príspevky od dobrých ľudí a firiem cez moje webové stránky.
Čas plynie, môj stav sa nezlepšil, skôr naopak, ale usmialo sa na mňa úplne iné šťastie. Postretla ma láska. Zoznámil som sa s milou, atraktívnou slečnou, ktorá je fyzicky zdravá, ale trpí epilepsiou, a dali sme to spolu dohromady. Nejaký ten rok už si navzájom pomáhame a znášame spolu dobré i zlé. A toho zlého bohužiaľ prišlo dosť.
Pred siedmimi rokmi mi zomrela mamička a rok na to otec. Pár mojich priateľov podľahlo rakovine, do toho tu vystrájal covid, a teraz sa ešte bojuje na Ukrajine. To všetko ma psychicky deptá. Ešteže mám pri sebe svoju skvelú priateľku, ktorá mi vie vykúzliť úsmev na tvári. „Poď, ideme do prírody,“ hovorí vždy, keď vidí, že ma zas chytá clivota. Spoločné výlety milujeme, obaja veľmi dobre vieme, že príroda je tá najlepšia liečiteľka našich tiel i duší.
Zdroj: Vlasta.cz
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
