Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Komunikácia vo všeobecnosti je nielen prostriedkom dorozumievania, pochopenia, vyjadrenia názorov, pocitov, potrieb a pod., ale sú to predovšetkým rôzne spôsoby kontaktov medzi ľuďmi. Dorozumievame sa hovorovým slovom, vymieňame si informácie a v zmysle komunikácie ide o pravidelné vzájomné kontakty a vzťahy v spoločnosti. Dôsledkom nesprávnej, neúplnej alebo absentujúcej komunikácie aj medzi zdravými ľuďmi dochádza k nedorozumeniam prípadne až ku konfliktom. Ako je to teda s komunikáciou s osobami so zdravotným postihnutím?
Určite už každý z nás prišiel do kontaktu, či už v práci – s klientom, s kolegom, alebo v súkromnom živote s osobou so zdravotným postihnutím, prípadne s osobou s určitým zdravotným problémom, ktoré tvorilo vo vzájomnej komunikácii akúsi prekážku.
Komunikácia ako dorozumievací prostriedok:
Pri vzájomnej komunikácii je stále jeden účastník odosielateľ a druhý prijímateľ informácie, pričom počas rozhovoru sa táto rola mení v závislosti od predávaných informácií a ich spracovaní. Významnú úlohu v komunikácii tvorí presný obsah prenášaných informácií a poznanie dorozumievacích prostriedkov – pričom nejde len o jazyk (reč, znaková reč), ale ide o celý súbor verbálnej komunikácie, neverbálnej komunikácie a komunikácie činmi (zhoda medzi správaním a verbálnym vyjadrením), ktoré komunikujúci medzi sebou vysielajú. Významným a neoddeliteľným prvkom komunikácie je aj „komunikačný šum“, ktorý tvoria bariéru v komunikácii. Ide o určitý narušenie – vstup šumu do prenášanej správy a tak narúša prenášanú informáciu. O úspešnej komunikácii môžeme hovoriť vtedy, keď dostaneme spätnú väzbu od prijímateľa informácie, čím dôjde k overeniu správnosti prenášanej informácie. Podiel váhy jednotlivých základných zložiek komunikácie: (Para-verbálna komunikácia sa zaraďuje medzi neverbálnu komunikáciu, aj keď je využívaná v súvislosti s rečou. Ide o intenzitu hlasu, jeho výšku, farbu, rýchlosť reči, jej dĺžku, prestávky aj chyby v reči.) Verbálna komunikácia (slovami) – 7 % Para-verbálna komunikácia – 38 % Neverbálna komunikácia – 55 %
Bariéry v oblasti komunikácie medzi osobami so zdravotným postihnutím a intaktnou spoločnosťou sa považujú za vážnu prekážku dosiahnutia sociálnej integrácie osôb so zdravotným postihnutím. Neexistuje jednoznačný návod na komunikáciu s osobami so zdravotným postihnutím, nakoľko každé zdravotné postihnutie má svoje vlastné špecifiká, tak ako aj u intaktnej časti populácie, len sú umocnené aj špecifikom zdravotného postihnutia.
Z tohto pohľadu vnímame človeka nasledovne: ČLOVEK:
– s postihnutím zraku – má obmedzenie v orientácii a pri získavaní vizuálnych informácií s postihnutím sluchu – má obmedzenie v komunikácii bežnou hovorovou rečou a pri získavaní akustických informácií
– s poruchou reči – má obmedzenie v kvantite alebo kvalite vnímania a v produkcii reči
– s telesným postihnutím – má obmedzenie v komunikačných príležitostiach (postihnutie hlasiviek, ale aj segregácia)
– s mentálnym postihnutím – má obmedzenie v porozumení zložitejším spôsobom zdieľania informácií, malú slovnú zásobu, chyby výslovnosti
– senior – z fyziologického hľadiska a vplyvom zdravotných komplikácií má viacero obmedzení (orientačné, komunikačné a rôzne ďalšie kombinácie)
– so socio-kultúrnym znevýhodnením – jazyková bariéra, kultúrna odlišnosť, vplyv subkultúry
Prekonať – eliminovať nezrozumiteľnosť a tým zlepšiť komunikáciu s osobami so zdravotným postihnutím môžeme zachovaním týchto zásad pri komunikácii:
jednoduchosť – prispôsobená veku, schopnostiam
usporiadanosť – jasné a prehľadné prezentovanie informácie
stručnosť – zrozumiteľne vyjadriť to najdôležitejšie
podnetnosť – emočná stránka vyjadrenia informácie, jej aktuálnosť a zaujímavosť.
„Špecifiká komunikácie s cieľovou skupinou – osobami so zdravotným postihnutím.“ Základné prístupy pri komunikácii s ľuďmi so zdravotným postihnutím: 1. aktívne a pozorné počúvanie
2. rešpektovanie dorozumievacích prostriedkov
3. prispôsobenie sa komunikačnej situácii
4. prijímanie druhého ako rovnocenného partnera
Pravidlá úspešnej komunikácie:
1. k efektívnej komunikácii dôjde vtedy, ak dôjde k prijatiu a rešpektovaniu druhého človeka takého, aký je – vrátane jeho aktuálnej situácie a sociálneho statusu
2. komunikácia by mala byť zodpovedajúca úrovni jeho porozumenia, uprednostňovanej forme komunikácie a spôsobu vyjadrovania
3. forma, úroveň a rýchlosť účinnej komunikácie odráža individuálnu schopnosť a osobnú preferenciu osoby so zdravotným postihnutím
4. pri komunikácii je potrebné minimalizovať všetky bariéry, ktoré ju ovplyvňujú
5. efektívna komunikácia by mala byť podporená primeraným výrazom tváre, reči tela, zrakovým kontaktom, postojom a voľbou prostredia, kde sa odohráva
6. ak je komunikácia od začiatku neúspešná, zvolíme alebo hľadáme iný prístup
7. mieru pochopenia predávaných informácií si neustále vzájomne overujeme
Komunikácia s osobami s telesným postihnutím – pri komunikácii s človekom na invalidnom vozíku je veľmi vhodné sa fyzicky znížiť na jeho úroveň, neopierame sa o vozík, zapamätajme si: zorné pole človeka sediaceho je iné ako človeka stojaceho – ak osobu s telesným postihnutím sprevádza iná osoba, nie je jej úlohou hovoriť za neho alebo o ňom, tiež je veľmi dôležité, aby sme hovorili s ním – stále sa obraciame na toho, s kým a o kom hovoríme – pristupujeme k nemu v súlade s jeho intelektom a jeho schopnosťami, pokiaľ nejde o kombinované postihnutie, telesne postihnutý človek počuje, vie sa vyjadrovať a preto nepristupujeme k nemu akoby jeho postihnutie bolo vážnejšie ako je – keď sa osoba s telesným postihnutím vyjadruje ťažko, nechajme mu dostatok času k formulácii informácie, pozorne počúvajme a vždy si overme či správne rozumieme – ak je to potrebné, neváhajme použiť alternatívne – doplňujúce alebo náhradné spôsoby komunikácie (mimika, gestá, obrázky, písomný prejav….) – pomoc človeku s telesným postihnutím môžeme ponúknuť – nikdy mu ju však nevnucujme, v prípade ak má človek asistenčného psa – nikdy ho nerušíme, nehladíme, nevoláme na neho
Komunikácia s osobami s mentálnym postihnutím a psychickými poruchami – u týchto osôb musíme stále počítať s chudobnejšou slovnou zásobou, artikulačnými chybami a gramatickými problémami vo vyjadrovaní – u ľudí s demenciou musíme pamätať na to, že majú problémy s pamäťou, celkovou dezorientáciou, aktívna komunikácia im však pomáha a udržuje ich lepšiu úroveň sociálnych a osobnostných prejavov, preto by sme nemali rezignovať pri komunikácii s nimi – vhodné je realizovať kratšie ale častejšie rozhovory, v ktorých budú dominovať aktuálne udalosti a viesť ho k vyjadrovaniu svojich potrieb a prianí – psychické poruchy sa rozpoznávajú predovšetkým neobvyklými emocionálnymi prejavmi a poznáme ich vo zvláštnych obsahoch ich informácií – dôležitá je ochota počúvať aj rozporuplné informácie a reagovať viac na emocionálnu stránku komunikácie, než na jej obsah – okrem prispôsobovaniu sa individuálnym potrebám komunikačných možností nezabúdajme dôsledne rešpektovať ich základné ľudské práva a dôstojnosť (rozumové schopnosti a sociálne znalosti môžu byť výrazne nižšie v porovnaní s biologickým vekom) – nezabúdajme, že ľudia s mentálnym postihnutím sú zvyčajne veľmi ľahko ovplyvniteľní – nesmieme sa nechať strhnúť k manipulácii.
Komunikácia s osobami so zrakovým postihnutím – v kontakte s osobami so zrakovým postihnutím (nevidiaci a ťažko zrakovo postihnutí) sa správame celkom prirodzene, nie kŕčovito, násilne alebo príliš súcitne – pri stretnutí s nevidiacimi sa ako prvý pozdravíme my, tiež by sme ich mali upozorniť na náš príchod, prípadne odchod – nespoliehame sa na gestikuláciu a mimiku ani na žiadne komunikačné prostriedky, ktoré sú vnímané vizuálne, využívame predovšetkým hlas, sluch a hmat – ak nevidiaci v prostredí s väčším počtom ľudí niekoho osloví, mali by sme reagovať, aj keď by bol otočený chrbtom k nám, je možné, že hľadá pomoc a nevie, kde sa má presne obrátiť – v komunikácii s osobou so zrakovým postihnutím by sme ho mali informovať a aj popisovať všetky podstatné okolnosti odohrávajúce sa v jeho okolí – v žiadnom prípade s ním svojvoľne fyzicky nemanipulujeme, najprv tomu musí predchádzať slovné upozornenie, prípadne dohovorenie – prostredie, kde prebieha komunikácia by malo byť prijateľne akustické bez nadmerného hluku a rušivých akustických vplyvov, nakoľko toto obmedzuje jeho orientáciu v priestore – nesmieme zabúdať na odstránenie prekážok a bariér, ktoré môžu byť pre nevidiaceho nebezpečné až ohrozujúce (vytiahnutá zásuvka, pootvorené dvierka, vyčnievajúce predmety), prípadne na tieto situácie upozorníme.
Komunikácia s osobami so sluchovým postihnutím – keď chceme začať komunikáciu s človekom so sluchovým postihnutím, najprv ho zreteľne upozorníme – ľahkým dotykom – komunikácia by mala prebiehať v pokojnom a dobre osvetlenom priestore – pozor nikdy nesmie byť za nami okno – denné svetlo by malo prihádzať z boku, nepočujúci musí dobre vidieť našu tvár – na začiatku rozhovoru mu stručne vysvetlíme a vyjasníme tému rozhovoru a túto sa nesnažíme zmeniť, keď musí dôjsť k zmene témy – musíme ho o tom zrozumiteľne informovať – počas rozhovoru sa nevzďaľujeme, ale ostávame v jeho blízkosti, udržiavame očný kontakt – odstrániť všetky prekážky, ktoré by zhoršovali – až znemožnili napríklad odčítanie z pier (žuvačka, ruka pred ústami…) – na nepočujúceho nekričíme, hovoríme pomaly a zreteľne artikulujeme – využívame jednoduché výrazy a pomáhame si gestikuláciou a mimikou, neverbálna komunikácia pri rozhovore s nepočujúcimi hrá veľmi dôležitú úlohu, pokiaľ ovládame posunkový jazyk – neváhajme ho využiť – overujeme si, či nám nepočujúci rozumie, môžeme opakovať prípadne zvoliť iné slová – nehovoríme dlho, používame jednoduché vety, a nehovoríme o zložitých témach – písomná komunikácia by mala byť jednoduchá, stručná a výstižná, štýl písaného prejavu sa u nepočujúcich výrazne odlišuje od nami bežne využívaného štýlu, neskloňujeme, nečasujeme, vynechávame predložky.
Komunikácia s hlucho-slepými osobami – slovami u týchto ľudí je dotyk, poznáme ich podľa červeno-bielej reflexnej palice – musíme si uvedomiť, že toto postihnutie je najzávažnejšie, ale aj tak sú to ľudia ako všetci ostatní – majú špecifické spôsoby dorozumievania a nemajú jedinú univerzálnu komunikačnú metódu – neprejavujeme súcit, skutočnú empatiu prejavíme nadviazaním kontaktu – ako prvé je potrebné ho osloviť a tak si overiť jeho úroveň sluchového alebo zrakového vnímania, zistiť, aké komunikačné prostriedky používa a uprednostňuje – pristupujeme k nemu opatrne, nie rýchlo a predovšetkým využívame dotyk rukami, dlaňami – prostredie má byť pokojné a nehlučné – ako osvedčený prostriedok je písanie veľkých písmen prstom na dlaň hlucho-slepého človeka – nevzďaľujeme sa, neodvraciame tvár, stále udržiavame priamy smer k jeho tvári – ujasníme tému rozhovoru – nezvyšujeme hlas, hovoríme pomaly, zreteľne s výraznou artikuláciou – obsah informácie musí byť výstižný – jednoduchý, jasný, stručný – pokiaľ je to možné, využívame všetky zostatky zraku a sluchu, ak nimi disponuje – ak má tlmočníka, nikdy ho neoslovujeme, nehovoríme s jeho asistentom, ale s postihnutou osobou, aj keď nás nevidí a nepočuje! – nikdy nerozhodujeme za takto postihnutého človeka, ponúkame mu pomoc, ale rozhodnutie, či ju prijme len na ňom.
Komunikácia s osobami s poruchami reči – vhodne a aktívne podporujeme správny vývoj reči už u detí – pri prvom kontakte zhodnotíme možnosti komunikácie bežnou rečou , overíme si reálne komunikačné schopnosti a primerane sa im prispôsobíme – nenútime ho nikdy hovoriť, nedokončujeme za neho slová, vety – neupozorňujeme na jeho nedostatky, tak by sme vytvárali ešte väčšiu komunikačnú bariéru Komunikácia s osobami trpiacimi autizmom a s poruchami autistického spektra – ako prvé zhodnotíme jeho celkovú úroveň jeho schopností (intelektuálnych, dorozumievacích, sociálnych) a tomu prispôsobíme vlastnú komunikáciu – niektoré charakteristické zvláštnosti sú normálne a prirodzené – komunikujeme s človekom, ktorý má narušenú komunikačnú schopnosť – komunikáciu môžeme nadviazať tkzv. Zrkadlením – napodobňovaním správania, aktivity autistu – môžeme tak „prelomiť ľady“, získať si jeho dôveru – pomáhame si vizuálnymi komunikačnými prostriedkami – ukazovanie na predmety, obrázky, piktogramy – vyjadrujeme sa jednoducho, stručne, jasne a zreteľne.
Komunikácia s osobami so sociálnym a socio-kultúrnym znevýhodnením – veľkou prekážkou úspešnej komunikácie a vzájomného porozumenia s ľuďmi so sociálne, alebo ľuďmi sociálno-kultúrne odlišnými sú predsudky, netolerancia a prílišné zovšeobecňovanie postojov voči nim – úspešnú komunikáciu podporujú spoločné témy, ktoré nevyvolávajú konflikty – ak sa u týchto osôb objavujú sociálno-patologické javy, komunikujme partnersky, citlivo s rešpektom k ich ľudskej dôstojnosti – dôležitá je asertivita a dôslednosť – nepristupujeme na manipulatívnu, hrubú a inak neprijateľnú komunikáciu z ich strany – vyhýbajme sa hodnoteniu – utvoreniu si názoru na základe vonkajších znakov, ktoré môže byť skresľujúce a zavádzajúce – tolerancia a rešpektovanie odlišností je jedinou cestou k porozumeniu s tými, ktorí hovoria iným, ale zdanlivo iným jazykom.
Komunikácia so staršími ľuďmi a seniormi – medzigeneračné rozdiely, životné postoje vedú k neporozumeniu a aj konfliktom, musíme si uvedomiť, že tieto rozdiely sú mnohokrát závažnejšie ako problémy spôsobené fyziologickým procesmi starnutia, chorobami, či degeneratívnymi zmenami v organizme starších ľudí – vždy uprednostňujeme partnerský prístup – rešpektujme ich dôstojnosť a tolerujme ich prípadné komunikačné alebo iné problémy, buďme ohľaduplní – počítajme s ich zníženými zmyslovými vnemami – buďme trpezliví, komunikácia je pre seniorov najlepším liekom na samotu, až dôvod na existenciu a je prevenciou psychickej a sociálnej dezintegrácie – prejavujme záujem a náklonnosť – napriek všeobecne rozšíreným mýtom môžeme tvrdiť, že komunikácia so staršími ľuďmi je nie raz zdrojom poučení, zaujímavých skúseností, obohacujúcich pohľadov a zaujímavých spomienok
Spracované podľa: SLOWÍK, J. 2010. Komunikace s lidmi s postižením. Praha: Portál. 155 s. ISBN 978-8-7367-691-9. ORGONÁŠOVÁ, M. – PALÁT, M. 2011. MKF – Medzinárodná klasifikácia funkčnej schopnosti, dizability a zdravia – príručka. Bratislava: SUPZ. 42 s. FRK, V. – KREDÁTUS, J. 2002. Komunikácia v personálnej a sociálnej praxi. Kapitoly o sociálnej komunikácii a vedení tímov. Prešov: CUPER. 143 s. ISBN 80-8889-25-X
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
