Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Soňa Holúbková sa ľuďom so zdravotným znevýhodnením venuje od roku 1987, keď sa v Žiline otvoril denný pobyt pre deti a mládež s mentálnym postihnutím.
„V prostredí, kde je nedostatok informácií, sa s predsudkami stretávame najviac,“ tvrdí sociálna pracovníčka.
Prezidentka Zuzana Čaputová pri príležitosti vzniku Slovenskej republiky udelila v prvý deň v roku štátne vyznamenania. Jednou z vyznamenaných je aj dlhoročná sociálna pracovníčka Soňa Holúbková, ktorá sa venuje pomoci zdravotne znevýhodneným ľuďom.
Už viac ako 30 rokov pomáha vyštudovaná psychologička ľuďom so zdravotným postihnutím. Odkloniť sa od jej pôvodného zamestnania ju prinútilo zistenie, v akých podmienkach žijú deti v sociálnych zariadeniach.
Bola rozhodnutá situáciu zmeniť a prijala ponuku na post riaditeľky denného pobytu pre deti a mládež s mentálnym postihnutím. Spolu s ostatnými nadšencami zorganizovala v roku 1990 festival Jašidielňa zameraný na aktivity pre mládež so zdravotným znevýhodnením a o päť rokov neskôr stála pri zrode Nadácie Krajina Harmónie, v ktorej pôsobí dodnes.
Po vyštudovaní psychológie sa venovala práci ako kurátorka pre mládež a neskôr psychologička v manželskej poradni. Čo ju priviedlo k práci so zdravotne znevýhodnenými ľuďmi bolo pozvanie do tejto oblasti v roku 1987, keď sa mal v Žiline otvoriť denný pobyt pre deti a mládež s mentálnym postihnutím. Hoci Sonina prvá reakcia bola zamietavá, po tom, čo videla v niektorých zariadeniach, už nevedela zavrieť oči a tváriť sa, že sa jej to netýka. „S určitosťou som vedela, že deti do zariadení nepatria,“ hovorí.
Vtedy dostala možnosť pracovať ako riaditeľka denného pobytu pre mládež so zdravotným postihnutím. „Bolo to veľmi náročné, lebo som o ľuďoch s postihnutím nič nevedela. Mala som obavy, či to dokážem. Vtedy som začala navštevovať všetky rodiny, ktoré mali záujem o denné centrum a ony mi ukázali cestu. Som im za to veľmi vďačná. Zároveň som musela riadiť rekonštrukčné práce na rodinnom dome, vyberať ľudí do tímu, robila som autoškolu pre nákladné autá. A spolu s manželom sme sa starali o tri malé deti. Bola som rada, keď som sa mohla vyspať. Ale neľutujem, že som túto výzvu prijala, hoci úplne zmenila môj život.“
Zdravotne znevýhodnení ľudia to v 70. rokoch minulého storočia mali ťažšie ako dnes. Nemali možnosti viesť vlastný život, museli zostať buď doma s rodinou, alebo odísť do zariadení sociálnych služieb.
Najväčší posun v súčasnosti vidno najmä v tom, ako sa dnes spoločnosť viac otvára rozmanitosti a zo sveta prichádzajú príklady začleňovania ľudí so znevýhodnením do bežného života. Najviac sa však posunulo vnímanie ľudí so zdravotným postihnutím uznaním „Dohovoru OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím“, ktorý Slovenská republika prijala v roku 2010.
„Tento dokument popisuje, v akých oblastiach máme pripravovať podmienky na vzdelávanie, prácu, bývanie či nezávislý život ľudí so zdravotným postihnutím. Dnes sa oveľa viac môžeme stretnúť s ľuďmi so zdravotným postihnutím na bežných miestach, v práci, v škole či v susedstve,“ vysvetľuje pani Soňa Holúbková.
„Myslím, že ešte máme stále veľké rezervy na rôzne vylepšenia, hlavne v spoločnom vzdelávaní všetkých detí. Som presvedčená, že pri dobre zvládnutom procese vzdelávania na základe jedinečných schopností každého žiaka to bude prospešné pre všetkých žiakov aj učiteľov. Len keď sa naučíme prijímať odlišnosť ako súčasť nášho života (čo je v predškolskom veku úplne prirodzené), zmenšia sa obavy natoľko, že sa budeme o seba zaujímať viac a budeme vytvárať príležitosti pre všetkých bez rozdielu,“ hovorí.
V roku 1995 stála Soňa Holúbková pri založení Nadácie Krajina Harmónie, v ktorej pôsobí dodnes. Čo je hlavnou náplňou tejto nadácie nám vysvetľuje samotná zakladateľka:
„Nadácia vznikla ako organizačná zložka pre festival Jašidielňa a ďalšie podujatia, čo sme organizovali najprv ako nadšenci pre spoločné aktivity pre deti a mládež s postihnutím a bez postihnutia. Keďže sme žiadali o projekty a granty, bolo nevyhnutné založiť nejakú organizáciu, a vtedy sme sa rozhodli pre nadáciu. Tá dodnes pripravuje rôzne projekty, podujatia, semináre na to, aby sa ľudia s postihnutím a bez postihnutia spolu stretli, spoznali, zabavili a zažili niečo nové. Naučili sme sa, že vtedy sa postoje rýchlo menia a záujem o odlišnosť nesprevádza strach a obavy.“
Prvý ročník festivalu Jašidielňa bol pokus ukázať sa na verejnosti a v spolupráci s bábkovým divadlom organizátori pripravili veselý deň pre rôzne zariadenia sociálnych služieb s umelcami. Všetci mali úplne nové zážitky a chuť pokračovať. „Nielen kvôli pečeným buchtám, ale hlavne preto, že tam každý objavil svoj talent, atmosféra bola veľmi spontánna a všetkým sa to páčilo,“ usmieva sa pani Soňa.
Hlavným cieľom tohoto festivalu boli určite pokusy zviditeľniť sa na verejnosti, neskôr spojiť mladých ľudí s postihnutím a bez postihnutia s umelcami, aby spolu tvorili malé diela a radovali sa zo spoločných aktivít. „Chceli sme sprostredkovať príležitosti na odbúranie predsudkov voči ľuďom s postihnutím a na konci to boli aj ambície na predstavenie umeleckých schopností ľudí s postihnutím. Po 25 ročníkoch festivalu Jašidielňa sme si uvedomili, že veľkým prínosom je komunita ľudí, ktorí festival pomáhali organizovať a zažili pritom inklúziu na vlastnej koži.“
Práca v mimovládnom sektore predstavuje množstvo výziev. „Väčšina aktivít v neziskovom sektore je závislá na hľadaní nových prístupov, zdrojov financovania, ochotných ľudí a často sa pracuje v prostredí, kde nie je istota. To však zároveň podporuje tvorivosť, spoluprácu, otvorenosť. Ja som sa naučila odvahe, že napriek tomu, že plán A nevyjde, môže vyjsť plán B, ktorý prinesie ešte lepšie riešenie. Zároveň ma to naučilo priebežne sa vzdelávať, sledovať život doma aj v zahraničí, vedieť sa podeliť o skúsenosti a zapájať všetkých možných spojencov,“ oboznamuje nás pani Soňa.
V spolupráci s mestom Žilina sa im podarilo v roku 2003 zriadiť Agentúru podporných služieb, ktorá prevádzkuje zariadenie podporovaného bývania občanom so zdravotným postihnutím.
Vznik agentúry a jej služieb bol výsledkom toho, že mladí ľudia s postihnutím si jasne uvedomovali svoje potreby a chceli žiť život podľa seba. „Nás znovu čakal proces písania projektov, hľadania príkladov, zdrojov, ktoré by mohli tieto potreby naplniť. Dokonca sme museli aj ovplyvňovať zmeny v zákone, aby sme takúto službu dostali do systému.“
Na otázku ako vnímajú rodičia možnosť samostatného bývania svojich detí so zdravotným postihnutím Soňa Holúbková odpovedá: „Na začiatku sa rodičia prirodzene obávali, ako všetci rodičia, keď ich deti odchádzajú z domu. Ale veľmi skoro sa presvedčili, že s primeranou podporou dokážu ich deti svoj život zvládnuť a dokonca sa rozvíjať. Mnohí zvládli činnosti, ktoré predtým robili rodičia, začali viac cestovať a to nielen po Slovensku, začali pracovať. Vždy, keď ideme do nových situácií, musíme sa so svojím strachom vedieť vysporiadať. A najlepšími pomocníkmi pritom boli práve ich deti.“
Väčšina ľudia so zdravotným znevýhodnením si uvedomuje svoju slobodu a svoju novonadobudnutú nezávislosť a s tým súvisiacu zodpovednosť. „Proces prebieha u každého človeka inak, ale nestretli sme sa s nikým, kto by ju odmietol,“ hovorí.
Dá sa vôbec bojovať proti predsudkom, ktoré v spoločnosti voči inakosti stále pretrvávajú? Väčšinou predsudky prežívajú v prostredí, kde je nedostatok informácií, kontaktov s ľuďmi, ktorí sa odlišujú a nedostatok spoločných zážitkov. Preto spoločné vzdelávanie a spoločné podujatia, kde sa ľudia môžu spolu stretávať, je najlepšou príležitosťou pre zmenu. Veď predsudok znamená súdiť niekoho predtým, ako ho spoznám.
„Život ľudí s postihnutím nie je len utrpenie a starosť. Je tak ako život všetkých ľudí pestrý, naplnený potrebami, záujmami, hlavne však vzťahmi. V určitých oblastiach je naplnenie potrieb zložitejšie, ale pri vhodných kompenzáciách je to možné. Najťažšie je byť neprijatý a odsunutý nabok. Pre mňa je motiváciou zlepšovanie života tých, s ktorými môžem hľadať lepšie riešenia. Ale je to aj podpora mojej rodiny a priateľov. A pohodu dokážem nájsť v drobnostiach, ktoré mi ponúka každodenný život či vo veľkých dobrodružných cestách po svete,“ vyznáva sa pani Soňa.
Na začiatku tohto roka sa pani Soni Holúbkovej dostalo obrovskej pocty. Prezidentka Zuzana Čaputová jej udelila Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj SR.
„Bola som určite prekvapená, lebo mi pripadá, že na Slovensku je mnoho aktívnych sociálnych pracovníkov, ktorí by si to zaslúžili. Zároveň som bola vďačná, že téma začleňovania občanov so zdravotným postihnutím a vytváranie podmienok pre ich uplatnenie získalo pozornosť našej pani prezidentky a tým aj médií. Nesmierne si to vážim.“
Stanovili ste si nejaký cieľ do nového roka, ktorý by ste radi splnili?
Pani Soňa nie je nastavená na stanovovanie si nejakých cieľov do nového roka, „ale určite viem, že budem vnímavá na výzvy, ktoré sa ukážu a budem hľadať optimálne riešenia v najrôznejších situáciách,“ hovorí.
„Rada by som všetkých povzbudila, aby sa nebáli spoznávať ľudí, s ktorými sa dostávajú do kontaktu. Zaujímať sa o nich a vytvárať si priestor na spoločné chvíle. Neodsudzovať niekoho len preto, že sa v niečom odlišuje. Nemal by prevládať súcit nad rešpektom a dôstojnosťou. Postihnutie často vzniká až tým, že mnohí nedostanú šancu sa zapojiť a ukázať svoje silné stránky, lebo naše dvere aj srdcia zostávajú zatvorené,“ uzavrela úprimnými slovami pani Soňa.
Zdroj: Aktuality.sk
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
