Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Nádej umiera ako posledná. Týmto sa riadi dvadsaťsedemročná Petra Baštová z Jihlavy, ktorej sa na deň presne pred pol rokom z minúty na minútu obrátil život hore nohami. Na pracovnom stretnutí vyrazila večer s kolegyňou do bazéna s tým, že zdokonalí svoje skoky do vody. Táto zdanlivo nevinná aktivita ju ale poznamenala viac, než by Petra sama chcela. Ako zvláda prvé mesiace na invalidnom vozíku, ako celú situáciu zvláda po psychickej stránke a čo jej predpovedajú lekári?
Vráťme sa k osudnému dňu, kedy sa vám stal úraz. Kedy to bolo? Môžete pár slovami popísať, čo sa vlastne stalo?
Tento dátum už mi asi nikdy nezmizne z pamäti, úraz sa mi stal 17.2.2022, a vlastne ten najväčší paradox je, že sa nestalo skoro nič. Boli sme na firemnom teambuildingu a trávili popoludnie v hotelovom wellness, kde bol i taký menší bazén. S kolegyňou sme si chceli potrénovať šípky, ale ani sme neskákali, iba sme sa odrážali z drepu. Pri druhom odraze som viac zaklonila nohy a vo vode som sa celá pretočila, do ničoho som nenarazila, ale akonáhle som vyliezla z vody, okamžite ma začal veľmi bolieť chrbát. Bolel ma v mieste, kde ma bolel už niekoľko mesiacov pred úrazom, ale vždy som bolesť riešila iba tabletkami. V ten deň to nebolo inak, ale prášky mi nezaberali a bolesť bola neznesiteľná. Preto ma odviezli na pohotovosť, kde som dostala injekciu proti bolesti a mala som byť v kľude a ísť spať. Do tej doby bolo ešte všetko ostatné v poriadku. Šla som spať, ale prebudila som sa v noci a nemohla som hýbať nohami. Boli strašne ťažké a ja som bola zmätená a vôbec som nevedela, čo sa deje. Potom ma odviezla sanitka a podľa magnetickej rezonancie sa zistilo, že mi praskla cievka a krvácalo mi do miechy a že je potrebná operácia, aby sa krvná zrazenina odstránila.
Takže potom ste absolvovala operáciu a čo ďalej? Aký bol verdikt lekárov?
To si pamätám úplne presne. Po prebudení mi pán doktor oznámil, že šance sú minimálne, ale nech skôr počítam s tým, že žiadne nie sú a že sa na nohy už znovu nepostavím.
Čo sa vám v tú chvíľu preháňalo hlavou? To si asi nik nevie a ani nechce predstaviť…
Dobu tesne po operácii mám spätne dosť zahmlenú, pretože som v tú chvíľu bola pod silnou dávkou sedatív, ale pamätám si, že som držala mamku za ruku a veľmi som plakala a hovorila som jej: „Ale mami, však mi tie nohy nezoberú úplne?“ Ona hovorila, že nie, čo bláznim? Spätne mi to príde vtipné, pretože neviem, kedy som prišla na to, že by mi nohy mali amputovať, k tomu nebol žiadny dôvod. Ale vtedy som bola mimo, tak som sa toho bála. V tú chvíľu som si asi ani neuvedomovala, že necítim viac než polku tela. A mamka mi potom rozprávala, že to zvládneme, že tak sa proste naučíme žiť inak a ja som jej hneď odpovedala, že sa nechcem učiť žiť inak, že chcem zas chodiť.
Súviseli vami popisované bolesti chrbta s tým, čo sa stalo? Alebo to bola iba nešťastná zhoda okolností?
Túto otázku mi nik z doktorov bohužiaľ nedokázal zodpovedať. Doteraz nik nepozná presnú príčinu, prečo ku krvácaniu došlo, pre doktorov som v tomto záhada. Robili mi ešte doplňujúce vyšetrenie ciev, ale to neukázalo nič neobvyklého. Ja osobne si myslím, že to spojitosť malo, ale je to iba moja teória, a už sa nedozviem, či to naozaj tak bolo, alebo nie. V túto chvíľu už to pre mňa ani nie je dôležité. Uzavrela som to a už sa k tomu v myšlienkach nevraciam.
Čo sa stalo potom? Predpokladám, že ste nešla hneď domov…
Doma nie som ešte ani teraz. Týždeň som strávila na JIPke v Budějoviciach, potom ma previezli na dva týždne na neurológiu do Jihlavy, kde som čakala, kým bude miesto na spinálnej jednotke v Prahe v Motole. Tam som strávila dva mesiace, a teraz som momentálne už tretí mesiac v rehabilitačnom ústave v Kladruboch. Domov by som sa mala vrátiť niekedy koncom septembra.
A ako to, podľa vás, s vašim pohybovým obmedzením bude pokračovať doma? Ako ste na tom aktuálne? Viem, že chôdzu trénujete, ako sa vám darí?
Aktuálne som plne odkázaná na invalidný vozík. Chôdzu trénujem, ale iba na takom robote, ktorý všetko robí za mňa. Ja nič necítim, ničím nehýbem od pása nadol. Od operácie sa zatiaľ vôbec nič nezmenilo. Teraz je pre mňa najdôležitejšie naučiť sa všetko potrebné ku zvládaniu bežných denných činností tak, aby som bola čo najviac samostatná.
Spomenula ste invalidný vozík. Ako ste sa s ním zžila? Máte nejaké poznatky z praxe a čo je pre vás napríklad najťažšie?
No, už spolu nejakú dobu fungujeme a už sme si na seba asi zvykli (smiech). Je ale ešte hodne aktivít, ktoré neovládam a bude to chcieť ešte čas a tréning, aby som ich zvládla. Napríklad zliezť z vozíka na zem a zase vyliezť späť, alebo sa na vozíku obliecť. Ťažké sú občas i presuny na lehátko, do postele alebo do auta. Niekedy sú dni, kedy mi to ide samé od seba, a niekedy mám zas dni, kedy ma to stojí naozaj veľa síl.
Ako to máte doma? Bude váš návrat vyžadovať nejakú špeciálnu úpravu bytu či domu, kde bývate? Asi málokto má bezbariérové bývanie…
Bývam sama v byte a bude nutná rekonštrukcia kúpeľne a dodanie schodišťovej plošiny, pretože k bytu vedú jedny schody. Všetko teraz riešime, aby to v čase môjho návratu domov bolo pripravené. Ale aj keď sme všetko začali riešiť s predstihom, bude to len tak tak, aby sa to stihlo.
A čo napríklad auto? Asi i to bude vyžadovať úpravu, pokiaľ ste vodička…
Čo sa auta týka, budem potrebovať určite nové. Auto je potrebné upraviť na ručné riadenie, ďalej je potrebné upraviť zadné dvere na elektricky posuvné a vyriešiť aj nakladanie vozíka. Už som mala možnosť si ručné riadenie vyskúšať a okrem úpravy auta to bude chcieť i tréning, pretože to je niečo úplne iné.
Aké ste mala pred úrazom koníčky? Objavila ste počas rehabilitácií nejakú novú aktivitu, ktorej sa napríklad začnete venovať?
Pred úrazom som veľmi rada chodila behať a jazdila som na korčuliach. Obidve aktivity mi veľmi chýbajú, ale snažím sa nemyslieť na to, čo nemôžem a radšej si nájsť niečo čo ma bude baviť a čo budem môcť robiť i teraz. Mám v pláne vyskúšať tenis, zapáčilo sa mi i v bazéne, ale nemám zatiaľ žiadny konkrétny plán. Ale rada by som si ešte zaobstarala pohon k vozíku, aby som mohla vyraziť napríklad na prechádzky a aby som zvládla i nejaký náročnejší terén.
Vaše odhodlanie je obdivuhodné, rovnako ako celkový prístup a aj to ako ste s celou situáciou vyrovnaná. To sa dá poznať napríklad i z vášho facebookového profilu. Čo vás tak ženie dopredu? Mala ste, okrem popisovaného začiatku, vôbec niekedy krízu?
Ja vlastne koľkokrát ani sama neviem. Keď by som si niekedy predtým sama seba predstavila v tejto situácii, tipovala by som sa na kompletné zrútenie, depresie a úzkosti, takže som vlastne prekvapila sama seba. Veľmi mi pomáha to, že mám rodinu a kamarátov, ktorí ma od začiatku podporujú a veria mi, že to všetko zvládnem. Pokiaľ by na to človek mal byť úplne sám, bolo by to ďaleko ťažšie. I to, že som sa rozhodla svoj príbeh zdieľať, je pre mňa ako forma terapie, tak aj motivácie. Od začiatku mi chodí samá pozitívna spätná väzba, a to mi taktiež dáva silu a energiu. A tiež som dosť súťaživá a keď niečo chcem, tak to proste dostanem. Inak menšiu krízu občas samozrejme mávam. Som iba človek a niekedy už toho mám všetkého dosť, ale vždy si poviem, že sa môžem zlostiť alebo plakať, ale že nakoniec mi aj tak nezostane nič iné, než pokračovať ďalej.
Zdroj: Drbna.cz
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
