Príbehy zo života

NEPLATNOSŤ SKONČENIA PRACOVNÉHO POMERU

Z riešenia problémov zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím vyplynulo, že pre zamestnávateľa nie sú takíto zamestnanci väčšinou žiaduci a zamestnávatelia robia všetky kroky k tomu, aby sa ich zbavili. Takýto postup zamestnávateľov ilustruje podnet, ktorý je na Úrade komisára zaevidovaný. S týmto podnetom sa na mňa obrátila podávateľka podnetu, ktorá žiadala prešetrenie a pomoc vo veci určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhrady mzdy.

Podávateľka podnetu uviedla, že ochrana jej záujmov je spojená s mobingom na pracovisku, ako aj so zámerom zamestnávateľa Základná umelecká škola Svit ukončiť s ňou pracovný pomer. Podávateľka podnetu pracovala u zamestnávateľa od 10. septembra 2007 ako učiteľka výtvarného odboru. Dňa 2. novembra 2009 podpísala „Dohodu o zmene pracovnej zmluvy“, ktorej súčasťou bolo aj upozornenie o tom, že si má doplniť vzdelanie podľa zákona č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o pedagogických zamestnancoch“) najneskôr do 31. decembra 2013. Základná umelecká škola Svit vydala „Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny“, v ktorom podávateľke podnetu vytkla zlé vedenie triednej knihy a zlú evidenciu žiakov.

Následne bol podávateľke podnetu doručený list Základnej umeleckej školy Svit, ktorým bola vyzvaná na predloženie potvrdenia o prebiehajúcom, prípadne ukončenom štúdiu, ktorým si doplňuje požadované kvalifikačné predpoklady na výkon funkcie učiteľa základnej umeleckej školy – výtvarný odbor. Základná umelecká škola Svit požadovala od podávateľky podnetu doklady, ktoré by preukazovali, že si dopĺňa vzdelanie. Ešte pred uplynutím lehoty na predloženie potvrdenia o doplnenom vzdelaní, listom zo dňa 22. novembra 2013 Základná umelecká škola Svit požiadala Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad o udelenie predchádzajúceho súhlasu s rozviazaním pracovného pomeru. Ako dôvod uviedla, že podávateľka podnetu nepredložila požadovaný doklad o doplnení vzdelania.

Podľa názoru Základnej umeleckej školy Svit nebola podávateľka podnetu dostatočne kvalifikovaná na výkon funkcie učiteľa základnej umeleckej školy – výtvarný odbor. Podávateľke podnetu bolo doručené ďalšie „Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny“. Základná umelecká škola Svit odôvodnila porušenie pracovnej disciplíny nepodpísaním Dohody o zmene pracovnej zmluvy. Ďalším dôvodom bolo, že podávateľka podnetu v termíne do 15. novembra 2013 nevypracovala rozvrh pre žiakov, čo odôvodnila tým, že došlo k úbytku žiakov a triedy sa mali spájať. Na základe tohto pochybenia Základná umelecká škola Svit odňala podávateľke podnetu osobný príplatok.

Dňa 18. decembra 2013 vydal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad rozhodnutie, ktorým udelil Základnej umeleckej škole Svit predchádzajúci súhlas so skončením pracovného pomeru výpoveďou podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce. Podávateľka podnetu bola od 8. januára 2014 práceneschopná. Poukazuje na to, že dlhodobé šikanovanie zo strany Základnej umeleckej školy Svit spôsobilo zhoršenie jej zdravotného stavu a veľmi vážne zdravotné problémy. Šikanovanie a mobing v kolektíve zamestnancov Základnej umeleckej školy Svit potvrdilo aj Centrum pedagogickopsychologického poradenstva a prevencie Poprad po vykonaní prieskumu v stanovisku zo dňa 18. marca 2014 a Základnej umeleckej škole Svit odporučilo do pracovného poriadku zapracovať „Antimobingové opatrenia“.

Po ukončení práceneschopnosti v deň nástupu podávateľky do práce dňa 25. marca 2015 jej Základná umelecká škola Svit doručila výpoveď z pracovného pomeru, podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) bod 1. Zákonníka práce s odôvodnením, že nespĺňa kvalifikačné predpoklady požadované Zákonom o pedagogických zamestnancoch. Následne listom zo dňa 11. júla 2015 podávateľka oznámila Základnej umeleckej škole Svit, že trvá na tom, aby ju škola ďalej zamestnávala a prideľovala jej prácu. 

Základná umelecká škola Svit sa v liste zo dňa 10. augusta 2015 vyjadrila, že nemá možnosť podávateľku podnetu ďalej zamestnávať v mieste výkonu práce a že výpoveď považuje za platnú. Svoj nesúhlas so skončením pracovného pomeru vyjadrila podávateľka podnetu žalobou, ktorú podala dňa 30. júla 2015 na Okresný súd Poprad. Za účelom obhajoby práv podávateľky podnetu som dňa 20.02.2017 vstúpila do súdneho konania. Vo vyjadrení som skonštatovala, že Základná umelecká škola Svit svojím postupom porušila právo podávateľky podnetu, ako osoby so zdravotným postihnutím, na prácu a zamestnanie, ktoré garantuje ustanovenie Článku 27 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím v spojení s Článkom 5 tohto Dohovoru. Konaním Základnej umeleckej školy Svit došlo tiež k porušeniu viacerých ustanovení Zákonníka práce. Okrem Dohovoru došlo aj k porušeniu Charty základných sociálnych práv. Postup Základnej umeleckej školy Svit doručením výpovede podávateľke podnetu v deň jej návratu do práce po skončení práceneschopnosti, je podľa môjho názoru nekorektný a má znaky konania v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce mala Základná umelecké škola Svit povinnosť ponúknuť zamestnankyni inú vhodnú prácu, napr. prácu v zníženom pracovnom úväzku, pre ktorý by nemusela spĺňať predpoklady. Avšak Základná umelecká škola Svit tvrdí, že v čase výpovede nemala možnosť podávateľku podnetu ďalej zamestnávať z dôvodu, že v mieste výkonu práce podávateľky podnetu pre ňu neexistovala žiadna vhodná práca. Toto tvrdenie musí v súdnom konaní Základná umelecká škola Svit preukázať. Dôkazné bremeno je na Základnej umeleckej škole Svit. Podávateľka podnetu má právo na to, aby jej Základná umelecká škola Svit umožnila prácu aj naďalej vykonávať a aby výkon jej práce primerane upravila tak, ako to zaručuje Zákonník práce a Článok 27 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím v spojení s Článkom 5 tohto Dohovoru.

Návrh na prijatie opatrení podľa § 24 Zákona o komisárovi v spojení s § 10 ods. 2 písm. a) bod 4. Zákona o komisárovi zo dňa 4.júla 2017: 1. Základnú umeleckú školu Svit som požiadala, aby prijala primerané opatrenia, ktoré zabezpečia právo podávateľky podnetu na prácu. Preto som navrhla, aby Základná umelecká škola Svit umožnila podávateľke podnetu prácu aj naďalej vykonávať, aby vytvorila pracovné podmienky vhodné pre podávateľku podnetu a aby zabezpečila primerané úpravy výkonu práce s prihliadnutím na jej zdravotný stav. 2. Krajskému súdu v Prešove som ako účastníkovi konania navrhla, aby ako odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Poprad a vec mu vrátil ako súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Vyhodnotenie opatrení k 31. decembru 2017: 1. Prijatie uloženého opatrenia zo strany zamestnávateľa stratilo opodstatnenie, keďže je vedené súdne konanie, ktoré nebolo doposiaľ právoplatne ukončené. 2. Po predložení môjho vyjadrenia Krajský súd v Prešove zrušil rozsudok Okresného súdu Poprad a vec mu vrátil na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil právo podávateľky podnetu na spravodlivý proces. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude, aby sa zaoberal splnením ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce.

Vo veci je určený termín pojednávania na marec 2018.

NELEGÁLNA PRÁCA A NEVYPLÁCANIE MZDY ZA VYKONANÚ PRÁCU

Podľa zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o inšpekcii práce“), patrí do pôsobnosti Inšpektorátu práce, najmä výkon dozoru nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, napr. Zákonníka práce; právnych predpisov upravujúcich štátnozamestnanecké vzťahy; predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci; predpisov upravujúcich zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania; záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a dodržiavaním povinnosti zamestnávateľa uzatvoriť zamestnávateľskú zmluvu a odvádzať príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie za zamestnancov vykonávajúcich rizikové práce. Považujem spoluprácu s príslušným inšpektorátom práce za dôležitú súčasť práce pri preskúmavaní podnetov v oblasti zamestnávania. Preto som pri šetrení podnetu zaevidovaného  požiadala o súčinnosť Inšpektorát práce Bratislava, ktorej súčasťou bola zároveň žiadosť o prešetrenie kľúčového problému daného podnetu. Podnet sa týkal nevyplatenia mzdy podávateľovi podnetu, ktorý vykonával prácu, ktorú mu prideľoval zamestnávateľ Lepší svet, n. o..

Podávateľ podnetu uviedol, že danú prácu vykonával od 1. februára 2017 do 1. júna 2017, pričom mu bývalý zamestnávateľ nevyplatil mzdu za vykonanú prácu. Podávateľ podnetu nedisponuje pracovnou zmluvou uzatvorenou medzi ním a bývalým zamestnávateľom, tvrdí, že žiadnu pracovnú zmluvu nepodpisoval. - Služby zame orgánov verejnej správy o odňatí príspevku, o jeho nepriznaní alebo čiastočnom odobratí považujú za vážny zásah do práv osôb so zdravotným postihnutím.

Často sa opakujúci problém: Opakovaná posudková činnosť úradov práce Právna úprava posudkovej činnosti vyplýva z § 10 ods. 1 a 2 Zákona o peňažných príspevkoch, podľa ktorého posudková činnosť na účely kompenzácie, preukazu a parkovacieho preukazu je lekárska posudková činnosť a sociálna posudková činnosť. Posudkovú činnosť vykonáva posudkový lekár príslušného orgánu, sociálny pracovník príslušného orgánu a iní prizvaní odborníci najmä z oblasti stavebníctva, architektúry, ergoterapie a pomôcok. Lekárska posudková činnosť na účely Zákona o peňažných príspevkoch podľa § 11 ods. 1 písm. a) až g), je hodnotenie a posudzovanie zdravotného stavu, jeho zmien a porúch, ktoré podmieňujú zdravotné postihnutie fyzickej osoby; určovanie miery funkčnej poruchy; posudzovanie sociálnych dôsledkov v oblasti kompenzácií, ktoré má fyzická osoba v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia; posudzovanie jednotlivých druhov odkázanosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím; posudzovanie fyzickej schopnosti a psychickej schopnosti fyzickej osoby vykonávať opatrovanie; posudzovanie fyzickej schopnosti a psychickej schopnosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím udeliť písomný súhlas podľa § 40 ods. 6; posúdenie potreby osobitnej starostlivosti podľa osobitného predpisu.

Podľa § 11 ods. 9 Zákona o peňažných príspevkoch, môže posudkový lekár predvolať fyzickú osobu na posúdenie jej zdravotného stavu, ak má pochybnosti o správnosti diagnostického záveru vyplývajúceho z predloženého lekárskeho nálezu alebo je potrebné overiť objektívnosť alebo úplnosť diagnostického záveru. V ostatných prípadoch posudkový lekár vykoná posúdenie bez prítomnosti posudzovanej fyzickej osoby. Z vyššie uvedeného ustanovenia Zákona o peňažných príspevkoch tak vyplýva, že posudkový lekár je povinný pozvať fyzickú osobu na posúdenie zdravotného stavu, len ak o to fyzická osoba písomne požiada. Podávatelia podnetov, ktorí sa na mňa obracajú so žiadosťami o preskúmanie rozhodnutí úradov práce a ústredia práce, ma často informujú o postupoch a skúsenostiach, ktoré majú pri posudzovaní ich zdravotného stavu. Namietajú najmä skutočnosť, že posudkový lekár nezohľadní všetky lekárske nálezy pri vypracovávaní lekárskeho posudku, ako aj to, že si posudkový lekár úradu práce nevyžiada od žiadateľa doplnenie ďalších lekárskych nálezov.

O možnosti byť osobne prítomný pri posudzovaní zdravotného stavu a komunikovať s posudkovým lekárom správneho orgánu sa často podávatelia podnetov dozvedajú až keď sa so žiadosťou o preskúmanie rozhodnutí úradov práce a ústredia práce obracajú na Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím. Do tej doby nie je žiadateľom o peňažný príspevok táto informácia poskytnutá ani samotným úradom práce v rámci základného poradenstva vo veciach kompenzácie, preukazu a parkovacieho preukazu.

Často sa opakujúci problém: Trojaké posudzovanie zdravotného stavu Jedným z častých problémov, ktorý sa objavuje v podnetoch, je tzv. trojaké posudzovanie zdravotného stavu žiadateľa a to Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, Sociálnou poisťovňou a obcou. Stanoveným systémom trojakého posudzovania, dochádza k dezorientácii žiadateľov o dávky sociálneho poistenia, žiadateľov o kompenzácie a žiadateľov o posúdenie odkázanosti na sociálnu službu, pretože každý orgán posudzuje zdravotný stav žiadateľa len v súvislosti s tou formou kompenzácie alebo sociálnej dávky, ktorá patrí do rozhodovacej činnosti toho ktorého orgánu.

Posudok úradu práce Úrad práce vykonáva podľa Zákona o peňažných príspevkoch posudkovú činnosť na účely kompenzácie, preukazu a parkovacieho preukazu, ktorou posudzuje u človeka zdravotný stav a „mieru funkčnej poruchy“. Kompenzáciou sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia je zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia poskytovaním peňažných príspevkov na kompenzáciu podľa Zákona o peňažných príspevkoch alebo poskytovaním sociálnych služieb podľa osobitného predpisu. Sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia je znevýhodnenie, ktoré má fyzická osoba z dôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok a ktoré nie je schopná z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia prekonať sama. Posudok sociálnej poisťovne Sociálna poisťovňa posudzuje pre účely dôchodkového poistenia dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav a „pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou osobou“. Lekárska posudková činnosť vykonávaná posudkovými lekármi sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne sa vykonáva na základe zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „Zákon o sociálnom poistení“), na účely priznania invalidity.

Pri posudzovaní zdravotného stavu poistenca sa v príslušných prílohách Zákona o sociálnom poistení uvádzajú iné kritériá a podmienky, ako pri posudzovaní zdravotného stavu poistenca podľa Zákona o peňažných príspevkoch na účely poskytnutie peňažných príspevkov. Posudok obce Na účely poskytnutia sociálnej služby vykonáva posudkovú činnosť podľa Zákona o sociálnych službách posudzujúci zdravotnícky pracovník. Posudkovou činnosťou na účely poskytovania sociálnej služby uvedenej v § 34 až 41 sa rozumie zdravotná posudková činnosť a sociálna posudková činnosť. Posudkovou činnosťou sa zisťuje „odkázanosť fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím alebo fyzickej osoby s nepriaznivým zdravotným stavom na sociálnu službu“ v zariadení pre fyzické osoby, ktoré sú odkázané na pomoc inej fyzickej osoby a na opatrovateľskú službu.

Často sa opakujúci problém: Nepriznávanie príspevku na osobnú asistenciu Osobná asistencia je základným nástrojom podpory samostatnosti a nezávislosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Peňažný príspevok na osobnú asistenciu sa poskytuje na základe Zákona o peňažných príspevkoch. Účelom osobnej asistencie je pritom nielen aktivizácia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej sociálnej inklúzie, ale aj podpora nezávislosti a rozhodovania o vlastnom živote vo všetkých oblastiach (rodina, práca, vzdelávanie, kultúra, šport, politický a občiansky život). Základom pre uplatňovanie práva na osobnú asistenciu je najmä Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý ustanovuje pre osobu so zdravotným postihnutím garanciu nezávislého spôsobu života a začlenenie do spoločnosti a garanciu zabránenia izolácie alebo segregácie v spoločnosti. Právo na nezávislý spôsob života, ktoré je uvedené v Dohovore o právach osôb so zdravotným postihnutím, neznamená, že osoba so zdravotným postihnutím musí byť úplne „nezávislá od pomoci druhých ľudí“.

Článok je potrebné vykladať tak, že osoby so zdravotným postihnutím musia mať slobodu voľby, právo rozhodnúť sa, ako si chcú zariadiť svoje vlastné životy ako aj právo žiť v spoločenstve, na rovnoprávnom základe s ostatnými. Právo na nezávislý spôsob života v spoločnosti je úzko späté s právom na vzdelanie, prácu, zdravotnú starostlivosť a podporné služby. Článok 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím upravuje právo na osobné a individualizované používanie služieb, ako sú osobný rozpočet pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorý im umožní nezávislý prístup ku službám. Podporné služby by mali zohľadňovať potreby a preferencie osoby so zdravotným postihnutím ako aj situáciu danej osoby a rodinnú situáciu. Služby, ktoré podporujú nezávislý spôsob života zahrňujú viacej ako len zdravotnícke služby. V skutočnosti podporné služby sú nielen asistenčné zariadenia a technické pomôcky, ale tiež podporné služby, ktoré umožnia osobám so zdravotným postihnutím prístup k sociálnym službám, k službám v oblasti vzdelávania a kultúry a tiež podporné služby, ktoré im umožnia robiť kľúčové rozhodnutia vo svojom živote. Podporné služby by mali byť poskytované tak dlho, ako ich osoba so zdravotným postihnutím potrebuje a mali by byť upravené podľa toho, ako sa menia potreby a preferencie užívateľa. Navyše, typ a stupeň podporných služieb by mal zodpovedať životnej situácii danej osoby a mal by sa zakladať na individuálnych potrebách a požiadavkách osoby so zdravotným postihnutím. Je potrebné upozorniť aj na ďalší záväzok zmluvných strán vyplývajúci z Článku 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a to ten, že zmluvné strany zabezpečia také služby a asistenciu osobám so zdravotným postihnutím, ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti.

Osobám so zdravotným postihnutím je potrebné zabezpečiť také podmienky, aby mohli realizovať svoje želania a mohli sa aj mimo domova zapojiť do všetkých oblastí života. Bežné služby musia byť nielen prístupné osobe so zdravotným postihnutím, ale musia zodpovedať konkrétnym potrebám osôb so zdravotným postihnutím. Komplexný proces vyhodnocovania potrieb jednotlivcov so zdravotným postihnutím by sa mal zakladať na sociálnom modeli zdravotného postihnutia. To znamená, že do úvahy by sa mali brať nielen potreby v oblasti zdravia, ale aj potreby v sociálnej oblasti, v oblasti vzdelávania a kultúry. Samotný Zákon o peňažných príspevkoch v § 20 a nasl. ustanovuje, že účelom osobnej asistencie je aktivácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít. Užívateľom osobnej asistencie je osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá v dôsledku postihnutia nemôže vykonávať niektoré činnosti, napr. nevyhnutné životné a seba-obslužné úkony, úkony súvisiace s mobilitou a premiestňovaním, starostlivosťou o domácnosť alebo dorozumievaním. Pri týchto činnostiach jej na základe zmluvy o výkone osobnej asistencie pomáha - asistuje - osobný asistent.

PEŇAŽNÝ PRÍSPEVOK NA OSOBNÚ ASISTENCIU PRE ĽUDÍ S MENTÁLNYM POSTIHNUTÍM

Pri šetrení podnetov, ktoré boli doručené na Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím sa stretávam s rozhodnutiami o nepriznaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu osobám s mentálnym postihnutím. V rozhodnutiach úradov práce často prevláda názor, že fyzické osoby s mentálnym postihnutím si nevedia sami riadiť osobného asistenta a tým pádom by poskytnutý peňažný príspevok na osobnú asistenciu neplnil účel podľa Zákona o peňažných príspevkoch.

S vyššie uvedeným problémom pri žiadosti o peňažný príspevok na osobnú asistenciu sa na mňa obrátila podávateľka podnetu, ktorej podnet je na Úrade komisára pre osoby so zdravotným postihnutím zaevidovaný. Podávateľka podnetu namietala rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko Hlohovec, ktorým nebolo vyhovené jej žiadosti o poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu pre jej syna s ťažkým zdravotným postihnutím.

V čase podania žiadosti mal podávateľkin syn 6 rokov. Proti rozhodnutiu podala podávateľka podnetu odvolanie, v ktorom uviedla, že syn navštevuje predškolské zariadenie, jeho život je aktívny, keďže sa zúčastňuje rôznych spoločenských aktivít, ktoré v plnej miere prispievajú k jeho sociálnemu začleneniu. Snaží sa synovi vytvoriť vhodné podmienky pre jeho začlenenie do spoločnosti aj pomocou asistentky, ktorú si platí z vlastných finančných prostriedkov.

O podanom odvolaní rozhodlo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava. Odvolací správny orgán potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, nakoľko v komplexnom posudku uviedol, že vhodnejšou formou kompenzácie je poskytnutie peňažného príspevku na opatrovanie. V odôvodnení rozhodnutia Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava uviedlo, že každé 6-ročné dieťa aj bez zdravotného postihnutia potrebuje celodennú rodičovskú starostlivosť vyplývajúcu zo Zákona o rodine, rovnako celodenný dohľad, nakoľko vzhľadom na vek nie je schopné adekvátne posúdiť nebezpečenstvo. 6-ročné dieťa bez zdravotného postihnutia nemôže chodiť samo do/zo školy, nemôže samo absolvovať voľnočasové aktivity, pripravovať si jedlo, chodiť samo vonku s rovesníkmi. Rovnako ako syn podávateľky, potrebuje aj jeho rovesník pre realizáciu uvedených činností pomoc a 24-hodinový dohľad rodičov. Účelom akéhokoľvek peňažného príspevku na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, nie je nahrádzanie rodičovskej starostlivosti.

Ústredie práce ďalej v odôvodnení uviedlo, že ide o 6-ročné dieťa a vzhľadom na svoj vek a postihnutie nie je duševne schopné riadiť osobu, ktorá mu má zabezpečovať pomoc, plánovať aktivity, rozhodovať o nich a ovplyvňovať ich. Pre nízky vek a ťažké postihnutie nemá dostatočne zachovanú schopnosť cieľavedome ovplyvňovať a viesť aktívny a nezávislý život. S rozhodnutiami úradov práce sa nestotožňujem, pretože nemajú oporu v zákone, a preto som vo vyjadrení k posúdeniu podnetu spracovanom podľa § 24 Zákona o komisárovi konštatovala porušenie Článku 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím ako aj porušenie Článku 20 písm. a) a b) tohto Dohovoru. Taktiež som poukázala na § 20 ods. 2 Zákona o peňažných príspevkoch, podľa ktorého je primárnym záujmom vyvinúť maximálne úsilie o začlenenie aj tých najzraniteľnejších osôb, teda najmä maloletých osôb s ťažkým zdravotným postihnutím. 

Považujem postup úradov práce za zjavné obchádzanie Zákona o peňažných príspevkoch, nakoľko § 22 ods. 2 jednoznačne ustanovuje, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Toto vyjadrenie bolo podávateľke podnetu poskytnuté do prebiehajúceho súdneho konania na Krajskom súde v Trnave. Dovoľujem si vysloviť názor, že nútenie rodiča, aby poberal príspevok na opatrovanie, namiesto príjmu z pracovného pomeru, ak tento rodič má záujem dieťa zapojiť do aktivít v súlade so Zákonom o peňažných príspevkoch za pomoci osobného asistenta možno považovať za protiprávny zásah do výkonu rodičovských práv a rodičovskej zodpovednosti za zdravý vývoj svojho dieťaťa.

ŠTVORROČNÉ KONANIE O PEŇAŽNOM PRÍSPEVKU NA OSOBNÚ ASISTENCIU

Obdobný prípad, ktorý sa týkal nepriznania peňažného príspevku na osobnú asistenciu, vzhľadom na zdravotné postihnutie dcéry žiadateľky, bol doručený ešte v roku 2016. Podávateľka podnetu uviedla, že žiadala o poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu pre svoju ťažko zdravotne postihnutú dcéru. Z predložených dokladov a rozhodnutí vyplynulo, že podávateľka podnetu podala žiadosť o vyššie uvedený peňažný príspevok už v roku 2014. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, pracovisko Kysucké Nové Mesto, nebolo vyhovené jej žiadosti. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Žilina potvrdilo rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, pracovisko Kysucké Nové Mesto.

Proti rozhodnutiu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Žilina podala podávateľka podnetu žalobu na Krajský súd v Žiline. Krajský súd v Žiline rozsudkom zrušil rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Žilina a vrátil vec na nové prejednanie. Správnosť rozsudku Krajského súdu v Žiline na základe kasačnej sťažnosti ústredia práce potvrdil rozsudkom aj Najvyšší súd SR. Dôvodom zrušenia rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Žilina bola skutočnosť, že z obsahu administratívneho spisu, ale ani z rozhodnutia odvolacieho orgánu a z podkladov rozhodnutí nevyplýva, že by podávateľkina dcéra bola posudzovaná vo vzťahu k činnostiam vymedzeným pre účely určenia rozsahu potrebnej osobnej asistencie podľa prílohy č. 4 k Zákonu o peňažných príspevkoch v spojení s § 20 tohto zákona, a že by toto posudzovanie bolo výsledkom sociálnej posudkovej činnosti ako podkladu pre vydanie komplexných posudkov úradu práce a ústredia práce z ktorých napadnuté rozhodnutia vychádzali.

Krajský súd v Žiline aj preto dôvodne konštatoval nedostatok riadneho zistenia skutkového stavu veci z dôvodu absencie vyhodnotenia sociálnej posudkovej činnosti z hľadiska zoznamu činností uvedených v prílohe č. 4 k Zákonu o peňažných príspevkoch vo väzbe na posudzovanú osobu. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Žilina po vrátení veci pokračovalo v konaní v roku 2016, opätovne prejednalo žiadosť podávateľky podnetu a znova rozhodlo o nepriznaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Proti predmetnému rozhodnutiu podala podávateľka podnetu druhú správnu žalobu v sociálnych veciach na Krajský súd v Žiline.

S podnetom stále pracujeme a v roku 2017 som opakovanie spracovala písomné vyjadrenie podľa § 24 Zákona o komisárovi o výsledku posúdenia podnetu, ktoré som podávateľke podnetu poskytla do súdneho konania, za účelom podpory práv podávateľkinej dcéry. Vo vyjadrení som konštatovala porušenie Článku 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Krajský súd v Žiline druhýkrát zrušil rozhodnutie ústredia práce a vec vrátil ústrediu práce na ďalšie konanie.

Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline podalo ústredie práce druhú kasačnú sťažnosť, ktorá je toho času predmetom prejednávania na Najvyššom súde SR. Je zarážajúce, že konanie na úrade práce nie je ukončené od roku 2014! Ústredie práce považuje za dostatočne preukázané, že dcéra podávateľky podnetu nie je schopná samostatne vyvíjať aktivity bez účasti rodinného príslušníka, nakoľko podávateľka podnetu má plnú moc na všetky právne úkony svojej dcéry. Ústredie práce taktiež uviedlo, že sa nemôže stotožniť s argumentáciou Krajského súdu v Žiline o tom, že „zmena z osobnej asistencie“ na opatrovanie so sebou prináša dôraz na zotrvanie opatrovanej osoby v prirodzenom domácom prostredí, čo vyvoláva pochybnosti o možnosti širšieho začlenenia dcéry podávateľky podnetu do sociálneho prostredia.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že cieľom tak peňažného príspevku na opatrovanie ako i peňažného príspevku na osobnú asistenciu je zotrvanie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím v jej prirodzenom domácom prostredí. Obidva peňažné príspevky sú zamerané na riešenie sociálnej situácie a zabezpečenie potrebnej pomoci a starostlivosti tým spôsobom, aby fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nemusela byť umiestnená v zariadení sociálnych služieb, a teda vytrhnutá z prirodzeného domáceho prostredia. Ústredie práce Bratislava, pracovisko Žilina považuje rozsudok Krajského súdu v Žiline za nezákonný aj z toho dôvodu, že sa nevysporiadal s komplexom dôvodov, pre ktoré správny orgán zamietol odvolanie podávateľky podnetu ani neodkázal správny orgán na ustálenú rozhodovaciu prax.

PREFEROVANIE PRÍSPEVKU NA OPATROVANIE PRED PODPOROU SAMOSTATNÉHO ŽIVOTA

Častým problémom v oblasti kompenzácií je odnímanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a po novom prehodnotení zdravotného stavu navrhovanie ako vhodnej formy kompenzácie peňažný príspevok na opatrovanie. Za všetky uvádzam jeden problém. Aj keď bol tento podnet doručený ešte v roku 2016, jeho preskúmavanie prebiehalo aj v roku 2017, kedy bol ukončený vyjadrením k výsledku posúdenia podnetu podľa § 24 Zákona o komisárovi.

Podávateľka podnetu namietala rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Martin, ktorým bol odňatý peňažný príspevok na osobnú asistenciu jej dcére s ťažkým zdravotným postihnutím. V rámci komplexného posudku bol podávateľkinej dcére navrhnutý peňažný príspevok na opatrovanie. Proti rozhodnutiu podala podávateľka podnetu odvolanie, o ktorom rozhodlo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Žilina.

Pri šetrení podnetu som konštatovala porušenie práv podávateľkinej dcéry ako osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a taktiež porušenie Článku 19 písm. b) a Článku 20 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Z toho dôvodu bol podnet postúpený na Krajskú prokuratúru Žilina. Keďže Krajská prokuratúra Žilina podnet odložila, nakoľko nezistila porušenie Zákona o peňažných príspevkoch, požiadala som Generálnu prokuratúru SR o preskúmanie vybavenia podnetu Krajskou prokuratúrou Žilina. Záverom ma Generálna prokuratúra SR informovala, že po odňatí peňažného príspevku na osobnú asistenciu, bol podávateľke podnetu priznaný peňažný príspevok na opatrovanie jej dcéry, ako fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.

Podávateľka podnetu sa zmierila s tým, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu pre svoju dcéru nemá šancu vybojovať. Následne ma podávateľka podnetu informovala, že podala žiadosť o peňažný príspevok na opatrovanie a tento bol priznaný, zároveň uviedla „nie je to v porovnaní s peňažným príspevkom na osobnú asistenciu práve najvhodnejší spôsob kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia jej dcéry“. Upozorňuje, že od posúdenia, kedy bol dcére priznaný peňažný príspevok na osobnú asistenciu sa jej zdravotný stav nijako k horšiemu nezmenil, a keďže dcéra potrebuje pomoc, žiadosť o peňažný príspevok na opatrovanie bol jedinou možnosťou, ako zabezpečiť podporu dcéry po odňatí peňažného príspevku na osobnú asistenciu. V súvislosti s vyššie uvedeným podnetom upozorňujem na to, že odňatie jednej formy kompenzácie a iba strohé konštatovanie, že by žiadateľovi mal byť priznaný iný peňažný príspevok, nezakladá automaticky nárok a vyplácanie tohto peňažného príspevku, nakoľko podľa Zákona o peňažných príspevkoch sa konanie o priznanie peňažného príspevku na kompenzáciu, konanie o preukaze a konanie o parkovacom preukaze začína na základe žiadosti.

V takýchto prípadoch zostáva človek so zdravotným postihnutím bez podpory štátu odo dňa „odňatia“ jedného príspevku, v priebehu prešetrovania tohto rozhodnutia, až po deň „podania“ novej žiadosti o iný peňažný príspevok.

POBERANIE PEŇAŽNÉHO PRÍSPEVKU NA OSOBNÚ ASISTENCIU V ZAHRANIČÍ

Zákon o peňažných príspevkoch vylučuje pomoc prijímateľovi peňažného príspevku na osobnú asistenciu, ak sa zdržiava v zahraničí. Krutosť Zákona o peňažných príspevkoch sa odzrkadľuje v prípade študenta odkázaného na invalidný vozík, ktorý dostal šancu študovať dva semestre na vysokej škole v zahraničí.

V danom prípade sa na mňa s prosbou o radu obrátila podávateľka podnetu, ktorá uviedla, že má syna s ťažkým zdravotným postihnutím odkázaného na invalidný vozík. Jej syn je poberateľom peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Podávateľkin syn je študentom vysokej školy v Brne a v rámci svojho štúdia bol nominovaný na ročný študijný pobyt do Hong Kongu na Polytechnickú univerzitu. Podávateľka podnetu uviedla, že ak syn odíde do zahraničia, nastáva problém so zabezpečením potrebnej pomoci osobnou asistenciou, pretože podľa § 42 ods. 1 Zákona o peňažných príspevkoch sa „peňažný príspevok na kompenzáciu nevypláca mimo územia Slovenskej republiky.

Ak sa fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím zdržiava mimo územia Slovenskej republiky dlhšie ako 60 po sebe nasledujúcich dní, peňažný príspevok na kompenzáciu sa odníme a jeho výplata sa zastaví od prvého dňa kalendárneho mesiaca, ktorý nasleduje po kalendárnom mesiaci, v ktorom táto 60 dňová lehota uplynula.“ Skutočnosť, že poberateľ peňažného príspevku na osobnú asistenciu aj v zahraničí reálne potrebuje uvedenú formu kompenzácie už Zákon o peňažných príspevkoch nezohľadňuje. Prípad tohto študenta je výnimočný v tom, že na to, aby mohol odísť študovať na dva semestre do zahraničia s pomocou osobného asistenta, prispel určitou finančnou sumou dekan vysokej školy, na ktorej študuje. 

Často sa opakujúci problém:

Diskriminácia z dôvodu veku pri rozhodovaní o peňažných príspevkoch.

V podnetoch, ktoré boli doručené na Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím podávatelia namietali diskrimináciu z dôvodu veku, do ktorého môže byť občanom s ťažkým zdravotným postihnutím podľa Zákona o peňažných príspevkoch priznaný peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla. Týmto diskriminačným vekom, ktorý podávatelia namietajú, je podľa Zákona o peňažných príspevkoch dosiahnutie veku 65 rokov. Z právnej analýzy Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a z analýz ustanovení Zákona o peňažných príspevkoch a z prešetrovania podnetov doručených Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím som dospela k názoru, že diskriminácia z dôvodu veku nie je v súlade s uvedenými normami. Odstránenie tohto stavu je možné dosiahnuť buď novelou Zákona o peňažných príspevkoch alebo vyslovením nesúladu týchto ustanovení s medzinárodnou zmluvou zo strany Ústavného súdu SR. Keďže ako komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím nemám možnosť podať návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) vo veciach nesúladu právnych predpisov, rozhodla som sa požiadať o podanie podnetu na vyslovenie nesúladu dotknutých ustanovení Zákona o peňažných príspevkoch s Ústavou SR a Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím verejnú ochrankyňu práv a Generálnu prokuratúru SR. Listami zo dňa 18. decembra 2017 som preto požiadala v súlade s článkom 130 ods. 1 písm. e) a g) Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. (ďalej len „Ústava SR“) tieto subjekty o podanie návrhu na Ústavný súd SR, vo veciach nesúladu Zákona o peňažných príspevkoch s Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím, podľa článku 125 ods. 1 Ústavy SR. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, rozhoduje Ústavný súd SR o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

DISKRIMINÁCIA Z DÔVODU VEKU PRI PEŇAŽNOM PRÍSPEVKU NA OSOBNÚ ASISTENCIU

Problém diskriminácie z dôvodu veku v konaní o peňažnom príspevku na osobnú asistenciu signalizoval podávateľ s podnetom, z ktorého vyplynulo, že v novembri 2015 si podal žiadosť o poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica, pracovisko Žarnovica. Rozhodnutím Úradu práce Banská Štiavnica, pracovisko Žarnovica zo dňa 26. januára 2016 nebolo vyhovené jeho žiadosti.

Proti rozhodnutiu podal podávateľ podnetu odvolanie, o ktorom Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Banská Bystrica rozhodlo dňa 26. apríla 2016 tak, že potvrdilo rozhodnutie prvostupňového úradu. V závere rozhodnutia ústredie práce, pracovisko Banská Bystrica poukázalo na § 20 ods. 2, § 22 ods. 2 a § 43 ods. 1 Zákona o peňažných príspevkoch, na základe ktorých podávateľ v priebehu administratívneho konania v marci 2016 dovŕšil 65 rokov.

Keďže podávateľovi podnetu do dovŕšenia 65 rokov veku nebol priznaný peňažný príspevok na osobnú asistenciu a nebol mu ani poskytovaný a vyplácaný, nespĺňal základnú podmienku uvedenú v § 22 ods. 2 Zákona o peňažných príspevkoch, a z toho dôvodu mu v komplexnom posudku peňažný príspevok na osobnú asistenciu nemohol byť navrhnutý. Podávateľ podnetu namietal rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu na príslušnom Krajskom súde v Banskej Bystrici. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo rozhodnutie ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Banská Bystrica zrušené a vrátené na nové prejednanie. Podľa § 22 ods. 2 Zákona o peňažných príspevkoch, možno peňažný príspevok na osobnú asistenciu poskytovať najskôr od 6 roku veku do dovŕšenia 65 roku veku fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Po dovŕšení 65 roku veku možno tento príspevok poskytovať, len ak bol fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku.

Podávateľ podnetu v žalobe uviedol, že využíva osobnú asistenciu od roku 2015, kedy zároveň podal žiadosť o poskytnutie peňažnéh postihnutím, ktorý ustanovuje pre osobu so zdravotným postihnutím garanciu nezávislého spôsobu života a začlenenie do spoločnosti. Taktiež som konštatovala porušenie Článku 20 písm. a) a b) tohto Dohovoru. Zároveň som vo vyjadrení k predmetnému podnetu uviedla, že štát nemôže ani nepriamo nútiť osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a ich rodinných príslušníkov žiť izolovanie v domácom prostredí. Na základe Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím sú naopak štátne orgány povinné poskytnúť alternatívu, či už vo forme osobnej asistencie alebo iných podporných služieb.

Každá osoba so zdravotným postihnutím má právo žiť v komunite a socializovať sa bez ohľadu na mieru a závažnosť zdravotného postihnutia. Som toho názoru, že pokiaľ osoba s ťažkým zdravotným postihnutím podá žiadosť o peňažný príspevok na osobnú asistenciu pred dovŕšením veku 65 rokov, musí príslušný úrad práce riadne vykonať celé konanie, podľa aktuálne platného Zákona o peňažných príspevkoch, a ak je jeho výsledkom fakt, že posudzovaná osoba spĺňa podmienky na priznanie príspevku, tento mu má priznať a vyplácať. Dosiahnutie veku 65 rokov nie je okolnosťou, ktorá by orgánu verejnej správy bránila vecou sa zaoberať, teda skúmať splnenie podmienok pre poskytnutie peňažného príspevku. Nemôže tak byť na ťarchu osoby so zdravotným postihnutím, že v priebehu administratívneho konania dosiahla vek 65 rokov, hoci žiadosť o poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu podala pred dovŕšením tohto veku. Ak by bol prijatý opačný záver, znamenalo by to, že posudzovanej osobe bola odňatá možnosť brániť sa proti prípadnému nesprávnemu rozhodnutie orgánu verejnej správy.

Zastávam názor, že § 20 ods. 2 Zákona o peňažných príspevkoch, ani Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím nekvalifikujú priznanie peňažného príspevku mierou zdravotného postihnutia. Taký záver by bol absurdný a priamo v rozpore s účelom osobnej asistencie, ktorá prirodzene môže napomôcť každému človeku s postihnutím, a to bez ohľadu na jeho postihnutie pri jeho sociálnom začlenení. Primárnym účelom je vyvinúť maximálne úsilie o začlenenie osôb s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločenského diania v čo najširšej miere. Rozhodnutie správneho orgánu bolo nezákonné, pokiaľ bolo založené na argumente, že podávateľ podnetu má príliš ťažké zdravotné postihnutie a táto nezákonnosť vyplýva z rozporu s účelom vyššie uvedených ustanovení. Zároveň je takýto záver diskriminačný, nakoľko ide o rozdielne zaobchádzanie na základe zdravotného postihnutia, ktoré nie je ospravedlniteľné.

NEPRIMERANÁ DĹŽKA SÚDNEHO KONANIA

V konaní, ktoré je vedené na Úrade komisára pre osoby so zdravotným postihnutím ma podávateľ podnetu požiadal o pomoc so spísaním návrhu na prinavrátenie spôsobilosti na právne úkony a o ochranu jeho práv. Bol to starší muž, odkázaný na invalidný vozík. Svoj návrh na prinavrátenie spôsobilosti na právne úkony odôvodňoval aj tým, že v minulosti urobil viacero chýb, preto mu bolo zasiahnuté do spôsobilosti na právne úkony. Túto skutočnosť veľmi ťažko znášal. Mal veľkú túžbu „zomrieť ako svojprávny“.

Následne podávateľ podnetu za pomoci Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím podal na Okresný súd Bratislava III v apríli 2017 návrh na vrátenie spôsobilosti na právne úkony. Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím vstúpil do súdneho konania dňa 25. mája 2017. Prvé pojednávanie v tejto veci bolo určené na apríl 2018, teda rok od podania návrhu. Zarážajúce na tomto príbehu je, že dokonca za rok od podania návrhu na začatie konania nebol vypracovaný znalecký posudok. Podávateľ podnetu však v januári 2018 zomrel, a tak sa nedožil ani prvého pojednávania, ani vypracovania znaleckého posudku v danej veci. Ako komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím považujem tento stav za nežiaduci a vyslovujem vážne znepokojenie nad dĺžkou trvania konaní o spôsobilosti na právne úkony.

ABSURDNÉ ROZHODNUTIE O ZÁSAHU DO SPÔSOBILOSTI NA PRÁVNE ÚKONY

Konanie vypovedá o absurdite rozhodnutia o obmedzení spôsobilosti na právne úkony z 8. mája 2000. Pani, ktorá bola obmedzená spôsobilosti na právne úkony, si sama vzhľadom na svoje zdravotné postihnutie, zvolila bývanie v domove sociálnych služieb s celoročnou pobytovou formou.

Priateľka tejto pani, sa na mňa obrátila s podnetom, v ktorom pôvodne sledovala zmenu opatrovníka. Následne, po odbornej konzultácii, bol podaný návrh na vrátenie spôsobilosti na právne úkony  na Okresný súd Galanta. Dotknutá pani je v dôsledku zdravotného postihnutia, ktorým trpí, schopná komunikovať iba prostredníctvom technických pomôcok, najmä prostredníctvom osobného počítača. Napriek tomuto zdravotnému postihnutiu je aktívna, má rada spoločnosť, publikuje v miestnom časopise rôzne články a postrehy.

Úrad komisára vstúpil do súdneho konania dňa 12. apríla 2017. V priebehu súdneho konania bolo nariadené znalecké dokazovanie. Znalec z odboru psychiatrie, okrem iného, konštatoval, že dotknutej osobe bola zásahom do spôsobilosti na právne úkony spôsobená značná spoločenská a morálna ujma a navrhol prinavrátenie spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu.

Súd návrhu vyhovel a navrhovateľke bola prinavrátená spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Prekvapivé odhalenie podstaty predchádzajúcich znaleckých posudkov je zaradené medzi príklady dobrej praxe.

POZBAVENIE SPÔSOBILOSTI NA PRÁVNE ÚKONY NA NÁVRH SYNA

Po odvysielaní televíznej relácie Reportéri ešte v priebehu roka 2016, som sa oboznámila so skutočnosťami, ktoré odôvodňujú záver, že dochádza k ohrozovaniu, resp. porušovaniu práv osoby so zdravotným postihnutím, ktorá je pozbavená spôsobilosti na právne úkony. V tomto prípade išlo o pána, ktorého dal pozbaviť spôsobilosti na právne úkony jeho syn, ktorý tak mal zabezpečený prístup k jeho majetku.

Syn dotknutej osoby dal návrh na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony v čase, keď bol jeho otec v nemocnici po náhlom zhoršení zdravotného stavu, zapríčineným mozgovou príhodou. Dotknutej osobe sa však zdravotný stav zlepšil, a tak prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala na Okresný súd Komárno návrh na prinavrátenie spôsobilosti na právne úkony. Syn tohto pána medzičasom predal značnú časť jeho majetku. Na základe zistených skutočností som požiadala o pribratie do súdneho konania na Krajskom súde v Nitre vo veci privrátenia spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu. Uznesenie súdu o pribratí do konania mi bolo doručené v januári 2017.

Krajský súd v Nitre rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Komárno. Opakovane som sa zúčastnila súdnych pojednávaní, na ktorých som poukazovala najmä na skutočnosť, že dotknutá osoba je schopná samostatne fungovať a vybavovať si svoje záležitosti. Navrhovateľovi bola rozsudkom Okresného súdu Komárno vrátená spôsobilosť v plnom rozsahu. Zároveň bol navrhovateľovi ustanovený opatrovník podľa § 29 Občianskeho zákonníka na úkony, na ktoré súd nemal v rámci súdneho konania preukázané, že ich je navrhovateľ schopný vykonávať úplne samostatne.

Okresná prokuratúra Komárno a opatrovník však podali proti rozhodnutiu Okresného súdu Komárno odvolanie, preto toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť. Toho času prebieha odvolacie konanie na Krajskom súde v Nitre.

OCHRANNÉ LIEČENIE NAMIESTO KONANIA O SPÔSOBILOSTI NA PRÁVNE ÚKONY

Bez zverejnenia v tejto správe nemôže ostať ani príbeh mladého muža z Nového Mesta nad Váhom . Právna zástupkyňa dotknutej osoby ma požiadala o účasť v súdnom konaní o návrhu na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, vedeného na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom. Návrh na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony podala matka syna z dôvodu, že jej syn neprispieva finančnými prostriedkami na domácnosť.

Syn trpí diagnózou schizofrénia a autizmus. Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím vstúpil do súdneho konania dňa 7. júla 2016 z dôvodu, že sa domnieval, že nie sú splnené zákonné predpoklady na zásah do spôsobilosti na právne úkony. Počas súdneho pojednávania na okresnom súde Nové mesto nad Váhom prebehol informatívny výsluch matky. Na informatívnom výsluchu nebola prítomná právna zástupkyňa dotknutej osoby, ani samotná osoba, o spôsobilosti na právne úkony ktorej sa koná, riadne a včas sa ospravedlnili a žiadali odročenie konania. Paradoxom je, že na podanie návrhu na začatie konania o uložení ochranného liečenia – ústavnou formou stačila prokurátorovi Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom len táto výpoveď matky.

Matka uviedla, že syn ju v januári 2016 udrel päsťou do tváre a ona spadla. Syn potom agresívnym spôsobom povedal „Zabijem ťa!“. Okresná prokuratúra odstúpila zápisnicu z informatívneho výsluchu Okresnému riaditeľstvu policajného zboru v Novom meste nad Váhom, ktoré dotknutú osobu ešte v ten deň vypočulo. Výpoveď syna sa absolútne nezhodovala s výpoveďou matky. Napriek tomu bolo voči nemu vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1. písm. a) a ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona.

Orgány činné v trestnom konaní sa nezamýšľali nad tým, aký dopad môže mať väzba na psychický stav dotknutej osoby. Hneď ako som sa o väzbe dozvedela, som tohto mladého muža navštívila osobne. Z rozhovoru s ním vyplynulo, že stresujúce prostredie znáša trpezlivo. Tento mladý muž však vyslovil želanie ísť domov. Súdny znalec skonštatoval, že v čase spáchania trestného činu trpel tento muž závažnou duševnou poruchou, jedným z dominantných príznakov je autizmus. Dotknutá osoba v čase spáchania trestného činu nebola schopná rozpoznať protiprávnosť trestného činu a nebola schopná ovládať svoje konanie.

Znalec odporučil dotknutej osobe ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou. Ochranným ústavným liečením bude možné dosiahnuť stav, keď bude môcť byť dotknutá osoba prepustená do dlhodobej ambulantnej starostlivosti. Nakoľko osoby trpiace autizmom potrebujú svoj stály opakujúci sa režim, zmena stereotypu pre ich psychické zdravie nie je priaznivá. Toho času je dotknutá osoba v ochrannom liečení. Občianskoprávne konanie o návrhu na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony je prerušené do času, pokým nebude ukončené konanie o uložení ochranného liečenia.

Znalec v znaleckom posudku zo dňa 3. februára 2018 skonštatoval, že „tento mladý muž v súčasnosti nie je pre spoločnosť nebezpečný z psychiatrických dôvodov.“

OBMEDZENIE SPÔSOBILOSTI NA PRÁVNE ÚKONY – NEVYHNUTNOSŤ ALEBO PRAX

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina podal na Okresný súd Žilina návrh na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony osoby s mentálnym postihnutím.  Podávateľka podnetu, matka dotknutej osoby so zdravotným postihnutím, nesúhlasila s tým, aby jej plnoletá dcéra bola obmedzená v spôsobilosti na právne úkony.

Okresný súd Žilina obmedzil dcéru 25. júla 2016. Dcéra je plnoletá už štyri roky a matka za ňu / v jej mene vykonáva všetky úkony vrátane právnych úkonov, ktoré sú potrebné na zabezpečenie jej všetkých bežných záležitostí. Na úradoch ani u lekára nemala matka žiadny problém pri zastupovaní svojej dcéry. Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím vstúpil do súdneho konania dňa 1. februára 2017 z dôvodu, že sa domnieval, že dotknutá osoba, ktorej sa malo zasiahnuť do spôsobilosti na právne úkony sa v dôsledku svojho zdravotného postihnutia nedokáže sama ohroziť a je jej poskytnutá pomoc rodinných príslušníkov vo všetkých oblastiach, preto nie je nutné zasahovať do spôsobilosti na právne úkony.

Okresný súd Žilina dotknutú osobu obmedzil v spôsobilosti na právne úkony. Proti tomuto rozhodnutiu Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím podal odvolanie. Krajský súd v Žiline rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. V tejto veci som odporúčala matke dotknutej osoby podať ústavnú sťažnosť. Nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 557/09 poukazuje na to, že: „Samotná skutočnosť, že osoba trpí duševnou poruchou, totiž ešte nie je dôvodom na obmedzenie jej spôsobilosti na právne úkony, resp. vyjadrené jazykom základných práv – k obmedzeniu jej základných práv (práva na právnu osobnosť a na ľudskú dôstojnosť), ale musí byť vždy konkrétne uvedené, koho resp. čo ohrozuje plná spôsobilosť na právne úkony osoby obmedzovanej a ďalej je potrebné odôvodniť, prečo nemožno situáciu riešiť miernejšími prostriedkami.“

OBMEDZENIE SPÔSOBILOSTI NA PRÁVNE ÚKONY AKO OCHRANA PRED KVERULANTSTVOM

Na Úrade komisára pre osoby so zdravotným postihnutím sa riešil mnohokrát opakujúci sa postup orgánov činných v trestnom konaní, keď nejaký občan opakovane podáva podnety vo forme trestných oznámení. Podnet pani, ktorá sa opakovane obracala na orgány činné v trestnom konaní so žiadosťou o pomoc, je vedený pod sp. zn. KZP/0225/2017/03R. Okresná prokuratúra Komárno podala v roku 2014 podnet na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony preto, že v rámci pôsobnosti v trestnom konaní sa zaoberala viacerými trestnými oznámeniami.

Okresná prokuratúra Komárno ďalej konštatovala, že zdravotný stav podávateľky trestného oznámenia síce nie je podložený lekárskymi správami, avšak zo samotných vyjadrení a to najmä zo spôsobu a obsahu vyjadrení a trestných oznámení možno dôvodne usudzovať, že schopnosti dotknutej osoby správne vnímať prežité udalosti sú narušené, resp. že jej zdravotný stav odôvodňuje začatie konania o spôsobilosti na právne úkony. Okresný súd Komárno začal vo veci konať ex offo na podnet okresnej prokuratúry.

Vec bola z dôvodu miestnej príslušnosti postúpená na Okresný súd Bratislava II. V tom čase osoba so zdravotným postihnutím hľadala pomoc na Úrade komisára pre osoby so zdravotným postihnutím. Dotknutá osoba bola bezradná v tom, že si nevedela zabezpečiť právnu pomoc v konaní o pozbavení spôsobilosti na právne úkony. Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím vstúpil do súdneho konania dňa 16. júna 2017. Vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie. V závere posudku znalec konštatoval, že vyšetrovanej by mal súd zasiahnuť do spôsobilosti na právne úkony v oblasti vystupovania pred úradmi a inštitúciami a podávania rôznych podaní na úrady a inštitúcie, vrátane trestných oznámení.

ŇV posudku však znalec zároveň konštatoval, že mimo okruhu sťažností je osobnosť vyšetrovanej v jadre dobre zachovaná a bežné životné potreby a spravovanie svojich financií je schopná si zabezpečovať vo svojej kompetencii bez potreby zásadne do nich vstupovať právnymi prostriedkami. Nebola zistená narušená schopnosť spravovať svoje financie a hospodáriť so svojim hnuteľným a nehnuteľným majetkom.

V súdnom konaní som ako komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím poukázala na ohrozenie Článku 12 Dohovoru o právach osôb s zdravotným postihnutím a na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v podobných prípadoch. Ako príklad uvádzam, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Lashin proti Rusku, 2012, ods. 91, podľa ktorého sťažovateľ síce trpel vážnou a trvajúcou duševnou poruchou, trpel bludmi, svojimi podaniami obťažoval okolie, ale znalecký posudok neodkazuje na žiaden incident podstatne nezodpovedného chovania, ani na skutočnosť, že by bol sťažovateľ úplne neschopný sa o seba postarať.

Ak by bola cieľom obmedzenia procesnej spôsobilosti ochrana súdnych a správnych orgánov pred možnými kverulatórnymi návrhmi a podaniami, tak toto ospravedlnenie neobstojí, nakoľko ide o automatický dôsledok rozhodnutia o obmedzení spôsobilosti na právne úkony, bez skúmania možných kverulatórnych tendencií konkrétneho človeka. Zároveň pritom platí, že individuálne obmedzovanie procesnej spôsobilosti je vylúčené. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že podávanie sťažností a trestných oznámení nemôže byť dôvodom pre zásah do spôsobilosti na právne úkony.

Európsky súd pre ľudské práva podobný prípad posudzoval optikou práva na súkromný život podľa Článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach a dospel k záveru o porušení tohto práva. Konkrétne súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že domáci právny poriadok má mať možnosť ako sa brániť pred kverulantmi a je na vnútroštátnych orgánoch, aký mechanizmus si pre riešenie takýchto návrhov zvolí, ale riešením nemôže byť opatrenie zasahujúce do spôsobilosti na právne úkony. Okresný súd Bratislava II sa stotožnil s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a dotknutej osobe nezasiahol do spôsobilosti na právne úkony v žiadnom rozsahu.

Často sa opakujúci problém:

Zneužívanie právomoci zo strany opatrovníkov Ďalšie doručené podnety v roku 2017, ktoré patria do občianskoprávnej agendy, sa týkali agendy súvisiacej so spôsobilosťou na právne úkony – opatrovníctva. Podávatelia podnetov sa na mňa obracali s dôvodnými obavami, že súdom ustanovený opatrovník si neplní riadne svoje povinnosti a zneužíva najmä ich majetok, v niektorých prípadoch vyjadrenia podávateľov uvádzali aj psychické zneužívanie. Pri šetrení týchto podnetov využívam spoluprácu so súdmi, obraciam sa na ne, aby preverili v konkrétnom prípade konania opatrovníkov a prijali príslušné opatrenia podľa Civilného mimosporového poriadku. Z poznatkov z činnosti Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím za rok 2017 vyplýva, že kontrola ustanovených opatrovníkov prebieha zo strany súdov formálne. Kontrola sa poväčšine obmedzuje na podanie správy o nakladaní s finančnými prostriedkami opatrovanca, ktorá sa založí do súdneho spisu a súd sa s nim bližšie nezaoberá.

Príslušné okresné súdy nemajú dostatočné personálne obsadenie na to, aby promptne a efektívne riešili podozrenia zo zneužívania práv súdom ustanovených opatrovníkov osobám, ktorým je zasiahnuté do spôsobilosti na právne úkony. Vyžadovať zodpovedné konanie opatrovníka je v súlade so záujmami opatrovanca. Preto je veľmi dôležité, aby štát vykonával efektívnu a priebežnú kontrolu opatrovníkov. Jednou zo základných požiadaviek na výkon funkcie opatrovníka je schopnosť starať sa o majetok opatrovanca. Ďalšou požiadavkou je bezúhonnosť, to znamená, že opatrovník nemôže mať zápis v registri trestov a jeho úmysly zastupovať opatrovanca musia byť nezištné. Dôležité je tiež posúdiť individuálne každý prípad opatrovníctva, aby nedošlo ku kolízií záujmov opatrovníka a dotknutej osoby.