Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Na vozík sa dostala ako veľmi mladá po vážnej dopravnej nehode. Teraz Slovensko pravidelne reprezentuje v stolnom tenise.
So ziskom piatich medailí patrí Alena Kánová k našim najúspešnejším športovcom. Zúčastnila sa šiestich paralympiád, na piatich z nich sa jej podarilo získať cenný kov v stolnom tenise. Pochádza z Liptovského Mikuláša a má dve dcérky.
Nehodu mala Alenka v mladom veku, ako 14-ročná a netušila, že prerušenie miechy znamená vozík a ani ako dlho to bude tento stav trvať.
Stalo sa to v roku 1994, kedy aj zdravotníctvo bolo na úplne inej úrovni ako je dnes, nedali sa hneď predpovedať jasné závery. Všetko chcelo svoj čas. „Ale keďže som mala aj iné, omnoho horšie zdravotné komplikácie, nakoniec som bola rada, že som vôbec prežila. A po polroku ležania v posteli som sa na vozík aj tešila. Bola som rada, že sedím, a myslím, že hlavne vďaka podpore rodiny som to zvládla tak, ako som to zvládla.“
Rodina pri nej stála po celý čas. Rodičia to nevzdávali ani v najhorších časoch, celý čas bojovali s Alenkou. „Neplakali, neľutovali, a to bol základ,“ hovorí.
Mnoho ľudí sa po takomto vážnom zranení vzdá, prípadne zostanú zatrpknutí. Možno aj tým, že po úraze bola Alenka niekoľko mesiacov v nemocnici a potom na liečení v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej, zostával v nej stále pocit nádeje. „Po liečení som pokračovala v štúdiu, začala som aktívne športovať, neskôr vysoká škola, práca, deti a rodina. Ešte sa asi nenašiel čas, aby som nad tým negatívne premýšľala.“
Ako sa však k profesionálnemu športu vôbec dostala? Počas prvého liečenia v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej stretla reprezentantov stolného tenisu. Požičali jej raketku, skúsila to a išlo jej to. V Ružomberku, kde vtedy žila, našla dobrú podporu a partiu v klube stolných tenistov, kde aj trénovala, a pod taktovkou trénera Romana Cibulku dosahovala od začiatku dobré výsledky. Alenka skúsila, samozrejme, aj iné športy, ale v stolnom tenise bola najlepšia. „Ale doplnkovo sa venujem aj handbiku, lyžovaniu, plávaniu,…“
Vyskúšala si aj curling. „S curlingom na vozíku som začala, keď sa na Slovensku rozbiehal. V tíme musí byť jeden hráč iného pohlavia, takže ženy boli veľmi žiadané. Myslím si, že tím curlingu na vozíku dosiahol za krátky čas veľmi dobre úspechy. Viem to porovnať s inými krajinami, podarilo sa mu nominovať na paralympijské hry do Soči a teraz sa už pripravujú na tretiu paralympiádu do Pekingu. Ja som po siedmich rokoch po Soči s curlingom skončila. Čakala som totiž bábätko, narodila sa Ninka a nestíhala by som naraz riešiť dva športy, prácu a starostlivosť o rodinu,“ spomína na športové začiatky.
Už od malička obidve dcérky vedie Alenka s partnerom k športu. „Už len tým, že odmalička chodievali so mnou po pretekoch či na tréningy. Ony sú už so športom zžité. Učíme ich plávať, lyžovať, bicyklovať, korčuľovať, taktiež sa tešia športovým krúžkom. A samozrejme aj stolný tenis. Snažíme sa ich viesť tak, aby boli všestranne zamerané. Sme s partnerom pripravení na to, že pokiaľ ich bude nejaký šport baviť na vyššej úrovni, podporíme ich. Vieme, že to nie je jednoduché, rátame s tým, že všetky naše víkendy budú plné.
Necháme na dievčatá či sa budú tiež venovať športu profesionálne a aj to aký šport si vyberú. Hlavne, aby ich to bavilo a napĺňalo. Myslím si, že šport je vynikajúci prostriedok, ktorý ich môže naučiť zodpovednosti, vytrvalosti či spolupráci, ktoré môžu využiť neskôr aj v škole, v práci, v bežnom živote. Pri športe sa môžu odreagovať, nabrať novú silu a vyvetrať si hlavu. Verím, že keď budeme deti viesť k športu už v mladom veku, v dospelosti sa im to vráti.“
Na otázku, či je podpora paralympionikov u nás na Slovensku dostatočná Alena Kánová odpovedá : „To je určite na dlhšiu diskusiu. Na jednej strane si myslím, že podpora je dobrá, ale ešte stále je na čom pracovať. Napríklad na debarierizácii športovísk či väčšej inklúzii športovcov. Ale to sa k tomu musí postaviť celá spoločnosť. V porovnaní s niektorými krajinami v zahraničí by sme na Slovensku mohli podporiť väčšiu profesionalitu. Pretože skoro všetci naši paralympionici, či sú to medailisti alebo nemedailisti, sú až na dvoch strelcov takpovediac amatéri, pretože nie sú platení športovci a športujú v rámci svojho voľného času. Účasť na pretekoch, sústredeniach a tréningoch zaberie veľmi veľa času a nájsť zamestnávateľa, ktorý by vás zamestnal, je veľmi obtiažne. Veľa z nich si musí vybrať: šport alebo práca.“
Napriek všetkému určite šport odporúča. Alenka by nabádala hlavne človeka, ktorému sa stalo vážne zranenie alebo má zdravotné problémy. Možností na športovanie je veľa, na veku nezáleží. Nemusí športovať na profesionálnej úrovni, ale šport prináša veľa pozitív, a to nielen pre ľudí so zdravotnými problémami. Šport posilňuje srdce, podporuje trávenie, pomôže s nadváhou, ale aj znižuje stres, zlepšuje spánok a slúži ako prevencia a liečba chronických ochorení. Niekto si v ňom môže nájsť zmysel svojho života.
Vy svoje medaily Alenka venujete tým, ktorí ju najviac motivovali a ktorí jej na neľahkej ceste najviac pomohli. Ako vlastne s touto tradíciou začala?
„Začalo to pred mojou prvou paralympiádou v Sydney, kde som vyhrala zlatú medailu a venovala som ju mojim rodičom, ktorí mi nielen k tejto medaile dopomohli, ale podporovali a podržali v ťažkých časoch. Preto som sa snažila štyri roky bojovať, aby som ju získala a mohla sa im aspoň takto odvďačiť.“
K prvej medaile ju najviac motivovala rodina. Ďalšie paraolympijské medaily venovala mestu Ružomberok, Národnému rehabilitačnému centru v Kováčovej, pani doktorke Sirackej, kde medailu vydražili za peknú sumu pre Ligu proti rakovine. „Poslednú z Tokia som venovala môjmu partnerovi a dcérkam Ninke a Aničke. Medaila nie je len mojím víťazstvom, ale víťazstvom všetkých ľudí, ktorí mi k nej dopomohli. Keďže hrám iba jednotlivcov a nemôžem získať na jednej paralympiáde viac medailí, ako napríklad plavci, lyžiari, strelci, o to viac si cením, že ešte po toľkých rokoch stále dokážem svojimi skúsenosťami konkurovať aj mladším hráčkam.“
A čo by poradila ľuďom, ktorých život ovplyvní takáto nepredvídaná udalosť? „Určite sa nevzdať. Dať si svoj cieľ, či súkromný, pracovný alebo športový, a ísť za ním. Nič nie je nemožné. Ja vravím, že všetko sa dá, keď sa chce. Niekedy k tomu treba trošku šťastia, ako som ja mala šťastie na ľudí. Iste je dôležité aj zdravie, ale najmä – rozhodne sa nevzdať. Pretože ten, kto bude sedieť doma medzi štyrmi stenami, toho v živote veľa nedokáže.“
Zdroj: DobreNoviny.sk
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
