Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
V čase liečenia v nemocnici sme žili ako v akváriu. A odrazu prídete naspäť do sveta, ktorý je z invalidného vozíka o dosť rozdielny. Aj bežné veci sú náročnejšie, hovorí otec 11-ročnej They, ktorá po nehode zostala na vozíku.
Rodine Krečovej zmenil výlet do hôr v Krkonošiach život od základov. V aute, ktoré počas letných prázdnin havarovalo, sedela mama, staršia Ema, prostredná Thea a päťročný Eliáš. Všetci vyviazli s relatívne ľahšími zraneniami, zlomeninami a modrinami. Iba Thea, ktorá sa pri náraze vyvliekla z bezpečnostného pásu, bojovala o život. Nakoniec zostala na vozíku.
„Bol to hovor, aký nikdy nechcete počuť,“ hovorí český novinár Luboš KREČ. Pozerá pritom na dcéru a spomína, ako mu záchranári volali z manželkinho mobilu, aby prišiel za svojou rodinou, ktorú práve vyslobodzovali z vraku auta.
Svoj osud sa snažia aj napriek tomu brať s nadhľadom. Ešte v nemocnici si Thea s otcom vytvorili spoločný profil na Instagrame, na ktorom s nadhľadom a humorom opisujú, ako sa Thea zotavuje a zvyká si na nový život. „Možno tak pomôžeme niekomu, kto je v ťažkej zdravotnej situácii,“ predpokladá otec. Ciele si ale žiadne nedávajú. Život sa snažia brať taký, aký momentálne je.
Thea je už doma z nemocnice a konštatuje, že je to dosť odlišné od pobytu v nemocnici. „Je to o dosť iné. Najviac asi v tom, že mám voľnejší program, čo v nemocnici nebolo. No je to príjemné a príde mi nová polohovacia posteľ.“
Keď prišla Thea konečne domov potešili sa aj jej súrodenci. Boli síce v kontakte, aj keď bola v nemocnici, „Ale už sa hádajú, takže všetko je v poriadku,“ hovorí s úsmevom otec.
Pred príchodom They domov sa niečo muselo aj prispôsobiť životu na vozíku. „Máme šťastie v nešťastí, že sme toho toľko zmeniť nemuseli, aby sme ju tu hneď mohli mať. Ak však Thein stav ostane taký ako teraz, čo je variant, ktorý je reálne na stole, tak úpravy sa budú musieť spraviť. Máme rodinný dom, ktorý má na dolnom poschodí komplet výbavu vrátane kúpeľne a izby. Tá bola pôvodne pre jej brata, ale teraz si izbu obsadí Theuška. S vozíkom váži len 42 kíl, takže ju môžem po schodoch preniesť. Pre manželku je to ťažšie.“ Takže vyzerá to tak, že nastanú len drobné úpravy.
„Pribudne malá elektrická plošina medzi kuchyňou a obývačkou. Dedko nám vyrobil rampičku, aby sme mohli prejsť schodmi. V budúcnosti sa asi bude musieť prerobiť kúpeľňa, lebo máme vaňu a vhodnejší by bol sprchový kút. Sú však aj ľudia, ktorí sa dostanú do omnoho komplikovanejšej situácie ako my a musia všetko kompletne prerábať,“ hovorí Thein otec.
„Áno, máme na niečo nárok, ale ešte len zisťujeme, na čo všetko. Posledné štyri mesiace sme strávili v nemocnici, kde sme sa s manželkou učili starať sa o Theu. Kým sa nestala nehoda, ani sme nevedeli, ako neuveriteľne dobre funguje sociálny systém,“ konštatuje otec.
V nemocnici im pristál invalidný vozík bez toho, aby oň rodina požiadala. Majú nárok na schodolez, ktorý zaplatí úrad práce. „Údajne máme nárok aj na príspevok na auto či na príspevok na starostlivosť o postihnutého človeka. Ako človek, ktorý od štátu nikdy nič nechcel a nepotreboval, pokladám sociálny systém za štedrý,“ vyjadril sa Thein otec.
Počas Theinho pobytu v nemocnici mali zdravotnú starostlivosť tiež hradenú celú. Otec: „Doplácali sme len za laser a magnet, ktoré sa použili na hojenie zlomenín a rán po operácii. Chcem si od poisťovne vyžiadať výpis toho, čo tá starostlivosť stála. Myslím, že sa mi pretočia panenky, keď to uvidím. Náklady štátu v tomto prípade museli byť enormné. Predpokladám, že išlo o milióny.“
Rodina je z Kladna, ktoré je pri Prahe, no autonehoda sa stala práve pri Hradci. Niekoľko týždňov strávili vo fakultnej nemocnici v Hradci Králové.
Tam všetky deti po nehode odviezli a ich otec tam bol s nimi. V Česku to funguje tak, že rodič dieťaťa do šiestich rokov má automaticky nárok byť s ním v nemocnici a Thein mladší brat má päť rokov. Theiných súrodencov však postupne prepustili.
Otec: „Sestričky ma tam ešte pár dní nechali na dobré slovo. Potom som išiel na ubytovňu a posledných desať dní, kým bola Thea v Hradci, som za ňou dochádzal každý deň. Následne ju presunuli do pražskej nemocnice v Motole. Tú máme od domu len pol hodinky autom. S manželkou sme sa počas dňa pri nej striedali.“
Kým bola Thea v nemocnici v Motole, bol tam prísny režim. Niekoľkokrát denne mala fyzioterapiu a ergoterapiu. Domov však prišli iba na mesiac. Už v januári idú do českých kúpeľov v Košumberku.
Vojtovu metódu a posilňovanie cvičia zatiaľ sami doma. „Neviem, ako to bude po kúpeľoch,“ hovorí Thea, „ale asi sa vrátim domov a nie do nemocnice.“
Čas, na ako dlho pôjdu do kúpeľov, zatiaľ nie je upresnený. „Možno na dva mesiace a možno na dlhšie. V medziobdobí pred kúpeľmi máme režim vo svojej réžii. Pani doktorka v nemocnici hovorila, že je to aj kvôli tomu, aby si Thea oddýchla. Počas mesiacov v nemocnici sme dostali dobré základy na Vojtovu metódu. Vieme, ako preťahovať nohy i panvu, a Thea dostala od fyzioterapeutky úlohy, aby posilňovala ruky a brucho. To bude pre jej pohyb kľúčové,“ informuje otec.
„Vlastne ani nevieme aké sú prognózy. Lekári nám nevedia povedať, či príde k zlepšeniu alebo nie. Aktuálny stav však nie je dobrý. Theuška je ochrnutá od pása dole. Asi by som povedal, že lekári sú skeptickí. Teraz čakáme na kúpele, sú tu aj možnosti experimentálnych prístupov. Berieme to tak, ako bude, tak bude. Zatiaľ sa adaptujeme na život s vozíkom a nedávame si veľké ciele ani vízie do budúcnosti, aj kvôli psychickej pohode Theušky.“
Keď sa stala autonehoda bol otec rodiny doma, ale manželka s deťmi boli na ceste do Krkonôš. O piatej mu volali z manželkinho telefónu, že ich vyťahujú z auta, nech príde.
Pri autonehode boli zranení všetci vrátane manželky a troch detí, no Thea dopadla najhoršie.
Mala zlomenú nohu a kosť pod ramenom. Tiež mala oskalpovaný kus čela, veľa modrín a veľmi vážne vnútorné poranenie. Keďže je vysoká a chudá, pri nehode sa vyšmykla z hornej časti bezpečnostného pásu. Celú ju zachytil spodný pás, ktorý ide cez brucho. Pod ním bolo všetko roztrhané.
Ostatným členom rodiny ostal pás na mieste a mali výrazne menšie poranenia.
Ako povedal otec: „Mali modriny, malé zlomeniny a boli pobití, ale v zásade bolo všetko v poriadku. Dnes už chodia na tréningy a všetko funguje úplne normálne, ale Theuška si to odniesla, bohužiaľ, veľmi škaredo. Niekoľko hodín jej zašívali črevá a dlho sme nevedeli, či vôbec prežije. Druhým veľkým problémom bola chrbtica. Prišlo totiž k prerušeniu ciev, ktoré prekrvujú miechu, a tým tam vznikla lézia. Samotná miecha síce nárazom porušená nebola, ale nejakú dobu bola neprekrvená, a preto nastalo sekundárne poškodenie miechy.“
Našťastie nie sú žiadne špeciálne obmedzenia, napríklad v strave, keďže črevá boli veľmi poškodené. Všetko sa zahojilo dobre a liečenie išlo rýchlejšie, ako boli prognózy. S výnimkou pohyblivosti a citlivosti od pása dole. Thea je jednoducho veľká bojovníčka.
Lekárka v Hradci zachránila Thei život. Thea je s ňou stále v kontakte. „Minulú nedeľu som mala narodeniny, tak sme si s ňou volali cez videohovor,“ hovorí.
„S pani lekárkou Leškovou si píšeme, a keď budeme v kúpeľoch, tak ju pôjdeme pozrieť. Je vidieť, že jej Thea ostala v srdci. Na druhej strane, pre ňu ako pre lekárku to bol veľmi unikátny úraz, že to bola pre ňu nielen ľudsky, ale aj odborne veľká výzva.
Keďže operácia bola veľmi náročná, hovoríme Thei, že si na nej niekto spraví docentúru. To poranenie bolo veľmi špecifické. Na krku má veľkú jazvu na mieste, kde jej brali štep zo žily, ktorý dávali črevám. Operovali jej tak brucho a skrutkovali chrbát. Potom jej ešte raz v Prahe operovali chrbticu. Dávali jej tam špeciálnu výstuhu, aby si mohla sadnúť. Absolvovala veľa operácií.“
Thea je však, vzhľadom na to, čomu čelí, optimistická. To rodinu viedlo k tomu, aby si založili profil na Instagrame.
„Bol to sčasti môj nápad,“ hovorí otec, „pretože aj Thea ako drvivá väčšina pubertiakov chce byť youtuberkou. Napadlo mi, že jedna z ciest, ako jej dodať energiu, je práve spoločný účet.“
V popise majú, že sa im stala škaredá vec, ale nevzdávajú sa. Život je krásny, pestrý, bohatý.
Otec: „Povedal som jej, že by sme mohli mať profil, kam by sme dávali fotky, aby sme smolu, v ktorej sme, ukazovali s nadhľadom a humorom. Možno tak pomôžeme niekomu, kto je v ťažkej zdravotnej situácii. Na život sa dá pozerať trošičku veselšie ako len nadávať a byť v depresii. Pre Theu by to tiež malo liečebný účinok, a tak sme ho založili.“
Humor a nadhľad je naozaj cítiť z každého príspevku. S Theou sa otec rozprával o tom ešte v Hradci, ale založili ho, až keď sme boli v Motole a mohli chodiť von. „Bolo to až v momente, keď bola psychicky a fyzicky vyrovnaná,“ približuje situáciu otec. Prvú fotku dali 26. októbra a ohlasy sú veľmi pozitívne.
Otec: „Stalo sa mi, že mi niekto povedal, že nás sledujú na Instagrame a držia nám palce. Raz mi niekto napísal niečo škaredé, ale berieme to tak, že sa nemôžeme páčiť všetkým. Píšu nám však aj iní vozíčkari, že nám chcú poradiť a pomôcť.“
Ako hovorí tento starostlivý rodič: „Je to veľmi pekné, najmä solidarita, ktorá sa začne objavovať. Je to až prekvapujúce, lebo človek nie je zvyknutý to tak vnímať. Snažil som sa pravidelne posielať peniaze na charitu, a keď sa začala vojna, tak sme pomáhali ukrajinskej rodine. Nemusím mať teda až také výčitky svedomia, že teraz budeme my potrebovať pomoc.“
Vyzerá to tak, že o Theu sa stará iba sám. „Z Instagramu to môže vyzerať, že náš boj je len Thea a tatino, ale v skutočnosti je to Thea a rodina. Manželka sa zo začiatku do Instagramu nezapájala, ale len preto, lebo bola súčasťou autonehody a bolo to pre ňu psychicky veľmi náročné.“
Thea chodí opäť do školy, aj keď iba na dve-tri hodiny. „Je v tretej triede, ale ja s manželkou sme v areáli školy, ak by sa náhodou niečo pokazilo,“ hovorí otec. „Tak ako to bola veľká zmena pre nás, ani škola na to nebola pripravená. Všade sú napríklad schody. V škole však bude len mesiac a potom ideme do kúpeľov. Teraz nám ide skôr o socializáciu, no tiež o to, aby sa mozog rozhýbal, lebo po štyroch mesiacoch v nemocnici trošičku zmäkol.“
A čo k tomu dodať na záver? Otec: „Kým sme boli v nemocnici, tak sme žili ako v akváriu. O ôsmej prinesú raňajky, o dvanástej obed a o siedmej večeru. Do toho desiatu, lieky, pripomenú vám, že máte ísť na záchod. Máte to všetko spísané ako na vojne. Keď sa vrátite do reálneho sveta, ktorý je z invalidného vozíka o dosť odlišný, tak zrazu sú aj banálne veci náročnejšie. Koníčky a šport prídu na rad až vtedy, keď sa naučíme zvládať rutinu v nových podmienkach.“ A my im prajeme, nech sa im darí.
Zdroj: Aktuality.sk
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
