Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Na problémy s prístupnosťou vo verejnom priestore, v občianskych budovách aj v domácnostiach upozorňuje Architektka a pedagogička Lea Rollová. Vedie na Fakulte architektúry a dizajnu STU centrum, ktoré sa zameriava na univerzálne navrhovanie, a zdôrazňuje, že sa týka tvorby prostredia pre všetkých ľudí, nielen ľudí so zdravotným znevýhodnením.
Lea Rollová je toho názoru, že bytová politika na Slovensku nepočíta so starnutím populácie tak, ako sa to deje v zahraničí. „Populácia starne, máme stále viac starších ľudí, ale domovy dôchodcov nie sú schopné opatrovať všetkých. Treba počítať s tým, že stále viac ľudí bude musieť byť opatrovaných vo svojom domácom prostredí, naše byty na to vôbec nie sú prispôsobené.“
Bezbariérové, univerzálne navrhovanie
V deväťdesiatych rokoch mala pani Lea možnosť pracovať v Nemecku. Spriatelila sa tam s Nemkou, ktorá sa starala o seniorov, a občas sa rozprávali o tom, ako funguje sociálny systém v Nemecku. „Všímala si, že v uliciach je veľa ľudí so zdravotným znevýhodnením, a bola som z toho prekvapená. Pýtala som sa samej seba, kde na Slovensku sú títo ľudia. Za socializmu sme ľudí na vozíku nevideli chodiť po uliciach, boli v ústavoch alebo zatvorení vo svojich bytoch a nemali možnosť dostať sa von medzi ľudí,“ hovorí.
Keď sa z Nemecka vrátila, zamestnala sa na fakulte (Fakulta architektúry STU, dnes Fakulta architektúry a dizajnu STU – pozn. red.) a začala sa spolu s kolegami tejto téme viac venovať. Bezbariérovému, respektíve univerzálnemu navrhovaniu sa venovala docentka Samová, ktorá bola na stáži v USA, odkiaľ priniesla idey univerzálneho navrhovania.
Na fakulte sa okolo nej vytvoril tím mladých ľudí, ktorí sa venovali univerzálnemu navrhovaniu. „Spoločne sme v roku 2007 založili centrum CEDA, ktoré v súčasnosti vediem. Na Slovensku vtedy nebolo a doteraz nie je veľa odborníkov na túto oblasť.“
Podobnú skúsenosť má aj Doc.Ing.arch. Lea Rollová PhD. „V nultých rokoch som strávila pár týždňov v Nemecku a v uliciach Mníchova som si všimla veľké množstvo ľudí na vozíkoch. Keď som sa na to pýtala, povedali mi, že je to preto, lebo mesto je im prístupné.“
Aj v našich uliciach môžeme týchto ľudí stretávať od času, ako sa aj u nás postupne začalo prostredie debariérizovať.
Úloha centra CEDA
Team sa chcel zapájať do medzinárodných výskumov, spolupracovať s inými organizáciami a presadzovať vlastné idey a to sa dá lepšie, keď sú sami organizáciou. A tak si v roku 2007 povedali, že ich vedomosti o univerzálnom navrhovaní musia preniesť do slovenskej praxe.
„Centrum sa primárne orientuje na výskum a na rôzne pedagogické projekty, ktorými sa snaží dostať tému prístupnosti a univerzálneho navrhovania do praxe. Popritom, samozrejme, vzdelávame na fakulte budúcich architektov, robíme poradenskú činnosť a projektujeme aj stavby cez Bellušove ateliéry, podnikateľské centrum, ktoré je zriadené na našej fakulte,“ hovorí pani Lea.
„V súčasnosti napríklad vzdelávame zamestnancov sociálnych služieb, pretože aj oni majú záujem o univerzálne navrhovanie. Potrebujú vedieť, ako prispôsobiť prostredie tak, aby bolo pre ich klientov funkčné. Robili sme architektonické štúdie na objekty sociálnych služieb, ktoré majú vzniknúť z plánu obnovy a odolnosti. Oslovujú nás priamo zamestnanci sociálnych služieb, ktorí chcú z plánu obnovy realizovať nejaké zariadenie sociálnych služieb,“ hovorí.
Štúdie v rámci plánu obnovy a realizácie
V rámci plánu obnovy sa vytvárajú vzorové štúdie stavieb, ktoré majú byť inšpiráciou pre architektov, ktorí budú následne na ich základe robiť projekty stavieb. „Môžu použiť našu štúdiu, no môžu ju aj modifikovať. Urobili sme ich preto, aby architekti alebo poskytovatelia služieb vedeli, ako má byť takýto objekt služieb navrhnutý, aby vyhovoval požiadavkám univerzálneho navrhovania, transformácia systému sociálnych služieb. Spomíname dva výrazy – bezbariérové a univerzálne navrhovanie,“ vysvetľuje architektka Lea Rollová.
V praxi medzi týmito dvomi návrhmi nie je veľký rozdiel, vždy ide o tvorbu bezbariérového prostredia. Univerzálne navrhovanie je ale vnímané komplexnejšie, znamená navrhovanie pre všetkých ľudí s rôznymi schopnosťami. Naproti tomu bezbariérové navrhovanie sa hlavne v minulosti spájalo s ľuďmi na vozíku.
Zásadou je, že prostredie a budovy musia byť naprojektované tak, aby sa v nich dobre cítili aj seniori, rodičia s malými deťmi alebo prevádzkovatelia budov. Pre hendikepovaných ľudí je veľmi dôležitá nezávislosť a práve univerzálne prístupné prostredie im ju dokáže do určitej miery zabezpečiť. Vyplýva z toho, že univerzálne navrhovanie nie je orientované iba na ľudí so zdravotným znevýhodnením.
„Nie, keď idete na stanicu a máte ťažký kufor, musíte ho často vliecť po schodoch, no keď je tam výťah, odveziete sa výťahom. Alebo keď sa sťahujete na desiate poschodie a nevmestíte gauč do výťahu, musíte ho vyniesť po schodoch. Každý človek sa počas života stretáva s tým, že je pre neho určité prostredie bariérové,“ vysvetľuje pani Lea.
Počas jej jednej prednášky zaznelo, že univerzálne navrhovanie potrebuje zhruba 30 percent populácie a pre 50 percent populácie je veľmi dobrým benefitom.
„Áno, pre 100 percent ľudí je komfortné. Tých 30 percent uvádzajú európske štatistiky a sú v nich zarátaní aj seniori. O ľuďoch so zdravotným znevýhodnením sa u nás nevedú dobré štatistiky. Podľa údajov z úradov práce o ľuďoch, ktorí poberajú invalidné dôchodky, je to u nás zhruba osem percent ľudí, teda zhruba osem percent populácie má zdravotné znevýhodnenie. Nie všetci ľudia so zdravotným znevýhodnením však invalidný dôchodok poberajú.“
Základné princípy univerzálneho navrhovania vytvoril americký architekt a dizajnér Ron Mace. Základných princípov je sedem a boli pôvodne sformulované pre dizajnérov, no postupne sa ich podarilo aplikovať aj na architektonické prostredie. Cieľom je, aby sa dosiahla rovnosť v užívaní. Aby sa nestávalo, že zdraví ľudia idú hlavným vchodom a ľudia so zdravotným znevýhodnením vedľajším.
Zároveň je dôležitá aj flexibilita alebo adaptabilita priestoru, aby sa dal priestor prispôsobovať individuálnym potrebám, aby sa dokázal prispôsobiť novej situácii.
„Aj na Slovensku sme sa za posledných dvadsať rokov trochu posunuli, no ten posun nie je taký rýchly, ako by sme si predstavovali alebo ako by si predstavovali ľudia so zdravotným znevýhodnením.“
V súlade s vyhláškou 532 z roku 2002 by sa bezbariérovosť mala aplikovať pri každej stavbe, ktorá je určená na užívanie verejnosťou, či už ide o novostavbu, alebo o nejakú zmenu stavby. V praxi sa to však až tak veľmi nedodržiava.
V oblasti bezbariérovej prístupnosti je situácia na Slovensku oveľa horšia ako v krajinách západnej Európy, je horšia aj ako v Česku alebo v Poľsku.
„Presne preto, že nemáme žiadne kontrolné mechanizmy, ktoré by kontrolovali, či sa prístupnosť dodržiava. Máme veľmi veľa stavebných úradov, ktoré rozhodujú predovšetkým na základe toho, či má stavebná dokumentácia všetky potrebné prílohy, nekontroluje sa však samotný projekt.
Úrady sa spoľahnú, že sú tam pečiatky od architekta, statika, elektrikára, teda od profesistov, a keď oni povedali, že je to dobré, stavebný úradník už nemá potrebu tie projekty kontrolovať. Odborník na bezbariérové navrhovanie sa k projektom nevyjadruje, nie je to povinnosť.
Vznikla tak systémová chyba. Prístupnosť je síce zakotvená v legislatíve, no nie je to vymožiteľné. Teraz sa prijal nový stavebný zákon a pripravujú sa nové vyhlášky. Máme veľkú nádej, že sa to podarí zmeniť, pretože vznikol jeden centrálny stavebný úrad a ten má za úlohu vypracovať stratégiu univerzálneho navrhovania. Inklúzia alebo prístupnosť prostredia sa teraz dosť preferujú. Predpokladám, že budú ochotní počúvať naše rady a podarí sa nám spolu presadiť aj kontrolný systém na dodržiavanie prístupnosti,“ oboznamuje architektka.
Doc.Ing.arch. Lea Rollová PhD. hovorí, že aj na Slovensku je to vlastne tak, no nie je to ustanovené v zákone. Napríklad v Bratislave a niektorých krajských mestách spolupracujú stavebné úrady s organizáciami ľudí so zdravotným postihnutím. Stavebný úrad povie projektantovi alebo stavebníkovi, aby si dali konkrétnou organizáciou posúdiť, či je ich návrh stavby bezbariérovo prístupný, a organizácia k tomu vydá nejaké stanovisko.
„Nie je to však systémové riešenie, ktoré by platilo na celom Slovensku. Ani posudzovanie niektorých organizácií nebolo vždy celkom profesionálne. Mnohé novostavby majú bariéry, hoci organizácie vydali súhlasné stanovisko.“
Od roku 2020 vedie architektka Rollová aj projekt PUN, Projekt univerzálneho navrhovania, ktorý prebieha v rámci centra CEDA.
V čase, keď sa začali pripravovať eurofondové projekty, ministerstvo práce si vyčlenilo prostriedky na výskum súvisiaci s univerzálnym navrhovaním.
Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý prijala Európska únia a tým aj Slovensko, obsahuje článok, že zmluvné strany dohovoru by mali podporovať výskum v oblasti univerzálneho navrhovania a aplikovať ho do praxe.
„Cieľom projektu by malo byť nastavenie nového systému na zavedenie prístupnosti a univerzálneho navrhovania do praxe, súvisí to teda aj s legislatívou. Impulzom k spusteniu projektu bolo aj to, že pri čerpaní eurofondov sa zistilo, že bezbariérovosť stavieb predstavuje veľký problém.
Keď sa čerpajú financie z európskych zdrojov, je tam podmienka, že stavby nesmú nikoho diskriminovať. Na Slovensku sa však vydalo stavebné povolenie aj na projekt, ktorý bol bariérový, hoci podľa spomínanej legislatívy musia byť všetky stavby určené na užívanie verejnosťou, bezbariérové.
Je to veľký výskumný projekt, je doň zapojených 35 zamestnancov Fakulty architektúry a dizajnu STU, máme sedem odborných konzultantov z praxe, sú doň zapojení ľudia s rôznym zdravotným znevýhodnením – telesným, zrakovým, sluchovým, aj zástupca ľudí s mentálnym postihnutím.“
Súčasťou projektu PUN bola aj výstava, ktorej súčasťou boli informácie o aplikácii prístupnosti a univerzálneho navrhovania v európskej stavebnej praxi. Foto – Matej Kováč
V rámci tohto projektu tak projektanti prinášajú aj návrhy na legislatívne zmeny. „Áno, v prvej časti projektu sme skúmali, ako univerzálne navrhovanie funguje v zahraničí a aké sú tam pozitívne príklady stavieb, ale aj príklady súvisiace s legislatívou. Teraz navrhujeme rôzne legislatívne zmeny a pracujeme aj na príprave novej stavebnej legislatívy.
Zisťovali sme, aké kontrolné mechanizmy fungujú v krajinách Európskej únie, predovšetkým v západnej Európe. Máme rôzne systémy a kontrolné mechanizmy a tie potom predostrieme pracovnej skupine, ktorá bude tvoriť vyhlášku. Pokúsime sa presadiť, aby niektorý z tých mechanizmov fungoval aj na Slovensku.
V predchádzajúcej vyhláške nebola bezbariérová prístupnosť nastavená zle. Keby sa dodržiavalo to, čo tu bolo ustanovené, boli by sme dnes už niekde úplne inde. Ale ako som spomenula, chýbala kontrola, preto sa nám nepodarilo debariérizovať niektoré existujúce budovy a naďalej staviame nové budovy s bariérami.“
Najvypuklejší problém s prístupnosťou je u nás asi v oblasti bývania. Budovy určené na užívanie verejnosťou sa postupne debariérizujú a je tam aj snaha miest a obcí, no akútne je potrebné riešiť práve bývanie. Populácia starne, máme stále viac starších ľudí, ale domovy dôchodcov nie sú schopné opatrovať všetkých. Musíme rátať s tým, že stále viac ľudí bude musieť byť opatrovaných vo svojom domácom prostredí a naše byty na to vôbec nie sú prispôsobené.
Osobnú skúsenosť už s tým má množstvo ľudí. Napríklad niekto z rodiny dostane infarkt a ocitne sa na vozíku. Rodina má potom obrovský problém a nedokáže tohto človeka dostať ani do kúpeľne a vykonať základnú hygienu. Ľudia okamžite začínajú riešiť, do akého ústavu alebo liečebne dlhodobo chorých by ho odovzdali, kým si ten byt prispôsobia.
V západnej Európe sú krajiny, ktoré môžu byť pre nás inšpiráciou a pozitívnym príkladom. Celé roky majú už bytovú politiku nastavenú tak, že počítajú so starnutím populácie. Väčšinou sú to regulatívy na úrovni miest a obcí, ktoré poskytujú služby, majú na starosti služby pre seniorov, poskytujú opatrovateľskú službu. Zvyčajne teda iniciatívna ide od nich, nie od štátu. Mestá a obce si robia svoju vlastnú bytovú politiku.
„Napríklad vo všeobecne záväznom nariadení povedia, že všetky byty sa musia stavať bezbariérovo, používa sa tu výraz upraviteľné alebo prispôsobiteľné bývanie. Byt teda architekt musí navrhnúť tak, aby sa dal nenáročne, v krátkom čase a bez vysokých nákladov prerobiť na bezbariérový, ak to niektorý z užívateľov bytu bude potrebovať. Potom môže byť senior opatrovaný doma.
V stavebnom poriadku mesta Viedeň je napríklad zadefinované, že každý novopostavený byt musí byť „anpassbar“, teda upraviteľný. Rakúšania majú k tomu prijatú aj technickú normu. U nás máme veľký problém presadiť to, ale snažíme sa.“
Prečo je to u nás problém?
A prečo máme teda na Slovensku s tým problém? „V Bytovej politike 2030, ktorá sa robila na ministerstve dopravy, sa nič nehovorí o starnutí populácie, že s ním treba počítať. Keď sme im to pripomienkovali, povedali, že to nie je ich problém, že to rieši ministerstvo práce. Zdá sa mi, že je tam trochu problém so synergiou ministerstiev. Ťažko sa tomu dá rozumieť, prečo sa rezorty pri tvorbe bytovej politiky nespoja,“ objasňuje architektka Lea Rollová.
Hovorí, že celé je to o tom, že v univerzálne navrhnutom prostredí dokážu ľudia samostatne fungovať a vo výsledku je to aj lacnejšie pre štát. Keď máme bariérové prostredie, musí štát platiť napríklad omnoho viac kompenzačných príspevkov na osobnú asistenciu alebo na debariérizáciu bytu. „Tým nechcem povedať, že osobných asistentov ľudia nepotrebujú, potrebujú, to sa absolútne nedá spochybniť.“
Mnoho študentov študujúcich na vysokých školách je so zdravotným postihnutím. Aj tí na vozíku by do školy zvládli prísť aj sami, no osobný asistent tam musí ísť s nimi, aby im pomohol prekonať architektonické bariéry. K tomu aby boli nezávislí im zabraňuje práve prostredie. Pravdaže, záleží aj od druhu a miery zdravotného postihnutia.
Podľa rôznych ekonomických štúdií je dokázateľné, že neriešenie problémov súvisiacich so zdravotným postihnutím a s prístupnosťou, spôsobuje štátom ekonomické straty.
Severské krajiny sú veľmi dobrým príkladom, kde môžeme čerpať inšpiráciu. „Keď sme sa u nás v osemdesiatych rokoch začali tejto téme venovať, tam už boli inkluzívne materské školy, o čom sa nám vtedy ani nesnívalo. Veľmi dôležitý je tu postoj verejnosti. A keď je už materská škola inkluzívna, respektíve školy na všetkých stupňoch, deti už od mala nevnímajú zdravotné postihnutie ako problém.“
Zdá sa, že na Slovensku je veľký problém práve v postojoch ľudí. Mnohí si vôbec nevedia predstaviť, čo človek so zdravotným postihnutím dokáže. Že dokáže všetko to, čo zdraví ľudia, len pri tom potrebuje napríklad nejakú asistenčnú pomôcku. Sú to často vzdelaní a veľmi schopní ľudia, no spoločnosť im v dôsledku zlých postojov vytvára bariéry rôzneho druhu.
„V období, keď som žila v Nemecku, som evidovala, že do školy chodili aj deti so zdravotným znevýhodnením. Deti tak videli, že aj ten ich kamarát je rovnako šikovný ako ony, má rovnaké túžby ako ony. Začlenenie detí s postihnutím tam fungovalo od útleho veku a potom sa nikto nečuduje, že človek so zdravotným postihnutím chce pracovať na nejakom pracovisku alebo študovať nejakú vysokú školu ako všetci ostatní.
Robili sme napríklad audity prístupnosti vysokých škôl na Slovensku a na mnohých školách sa čudovali, čo to robíme, že tú školu nemôže študovať človek na vozíku. Boli to najmä smery, kde boli rôzne laboratórne pokusy, chemické a medicínske odbory. Mali predstavu, že sa pokus dá robiť iba v stoji, že v sede na vozíku sa to nedá, bolo by to vraj nebezpečné. Pritom stačí, aby študentom dali ochrannú zásteru a spolupracoval s nimi napríklad doktorant. Je to znovu o postojoch, že sa ľudia touto témou nikdy nezaoberali,“ vysvetľuje Lea Rollová.
Postoje ľudí sa nedajú zmeniť zo dňa na deň a preto to vôbec nie je jednoduché. „Zápasíme s tým už viac ako 20 rokov, no stále sa to zlepšuje. Myslím si, že by veľmi pomohlo, ak by boli aj naše školy inkluzívne, ak by sa o téme viac hovorilo aj v médiách. V nich sú však ľudia so zdravotným postihnutím veľmi často prezentovaní ako chudáci, ktorým treba pomáhať na niečo sa vyzbierať.“
Architektka Lea Rollová tvrdí, že oveľa vhodnejšie by bolo ukazovať, akí sú to schopní ľudia, že to môže byť významný vedec alebo obchodník. Rovnako v politike sa u nás aj v zahraničí objavujú ľudia na vozíku alebo s iným postihnutím a nikto si nedovolí povedať, že tí ľudia sú neschopní, odkázaní a podobne. U nás je často odsudzovanie automatické, lebo bežní ľudia o nich nič nevedia a majú predsudky.
„Keď sme napríklad u nás na univerzite presadzovali, aby tu mohli študovať študenti so špecifickými potrebami, nie všetci to okamžite prijali. Keď sme sa však o tom porozprávali, postoj bol vo výsledku pozitívny.
Nové byty sa dnes v porovnaní s minulosťou zmenšujú a má to pokračovať, sú orientované na mladého človeka bez väčších problémov. V rámci vašej diskusie na Dňoch architektúry a dizajnu odznelo aj to, že 15 percent nových bytov by mohlo byť navrhovaných univerzálne.
Bolo to len v rámci diskusie. Kvalita dnešných bytov alebo ich minimálny štandard súvisí aj s tým, že ceny nehnuteľností raketovo narástli. Investori sa snažia postaviť na malej ploche čo najviac bytov.
V minulosti boli byty priečne prevetrané, mali okná orientované na dve strany. Teraz máte v bytovom dome dlhú chodbu, byty sú otočené len na jednu stranu a celý bytový dom má oveľa väčší pôdorys ako v minulosti. Súvisí to skôr s ekonomickou stránkou, s cenou pozemkov a výstavby.“
Lea Rollová je toho názoru, že by skôr mali byť uprednostnené upraviteľné byty. Tento podnet ide skôr od ľudí so zdravotným postihnutím. „Kedysi za socializmu sme mali takú česko-slovenskú normu, na základe ktorej sa určité percento bytov stavalo bezbariérovo. V bytových domoch v rámci starších sídlisk to boli prízemné byty, veľa sa ich postavilo napríklad v Piešťanoch.
Zdravotne znevýhodnení ľudia mali nárok, aby takýto byt dostali. Po revolúcii sa tieto byty prestali stavať.
Tu sa chcú dostať aspoň do stavu, ktorý bol v minulosti. Lenže my sme sa už trochu posunuli vo vedomostiach a hovoríme, že bezbariérové byty by nemali byť len pre ľudí so zdravotným postihnutím, ale aj pre seniorov.
Preto hovoríme o upraviteľných bytoch. Keby sa teraz stavali, byt by sa dal v budúcnosti upraviť aj na bezbariérový, ak by niekto potreboval.
Keď som sa raz s architektmi rozprávala o tom, ako navrhnúť byt, respektíve dom, v ktorom sa dá zostarnúť, hovorili mi o tom, že je dobré nelipnúť na priestore a byť otvorený možnosti presťahovať sa.
Ale kam, keď také bezbariérové byty nie sú? Dôležité sú aj susedské vzťahy, rokmi vytvorené priateľstvá, osamelosť seniorov by bol tiež veľký problém. Aj keď sa od istého momentu začnú stavať upraviteľné byty, stále bude viac tých bariérových. Z tých bariérových sa však môžu presťahovať do tých upraviteľných. U nás sa však teraz nemajú kam presťahovať, asi iba do domova pre seniorov.“
Už vieme, že upraviteľný byt nesúvisí s veľkosťou, dôležité sú detaily. Zásadou je, že všetky dvere by mali byť široké 80 cm vrátane dverí do kúpeľne. Nejde teda o takú veľkú investíciu. V kúpeľni musí byť predpripravený podlahový vpust, aby sa tam v budúcnosti dala realizovať sprcha v úrovni podlahy.
V súčasnosti jediný väčší problém predstavujú úzke chodby a kúpeľňa. Často býva veľmi malá, preto by sa musela nejakým spôsobom zväčšiť, aby bola bezbariérová. Pri upraviteľnom byte sa to rieši tak, že pri kúpeľni je napríklad šatník. V prípade, ak sa stena zbúra, vznikne väčšia kúpeľňa, hoci prídete o šatník. Taká stena ale musí byť na búranie pripravená, nesmie tam byť vodovodné potrubie alebo elektroinštalácia. „Stále je to ten istý byt, je to však o koncepte, o tom, ako architekt uvažuje o budúcich úpravách bytu.“
Ak sa stavia poschodový rodinný dom, na prízemí by vždy mala byť malá hosťovská izba a malá kúpeľňa alebo aspoň toaleta s práčkou a podlahovým vpustom.
„Môže sa stať, že v dome neskôr budeme opatrovať svojich rodičov alebo budeme mať zlomenú nohu, preto je dobré mať na prízemí miestnosť, na ktorú nadväzuje malá kúpeľňa. Dá sa počítať aj s tým, že sa dá dodatočne vybudovať výťah alebo zdvíhacie zariadenie, ale tiež je dobré vopred myslieť na to, v ktorej časti domu,“ radí architektka.
Mezonetové domy sa dajú iba veľmi ťažko debariérizovať. Jednotlivé miestnosti sú v rôznych úrovniach – napríklad obývačka je na jednej úrovni, v polovici na medzipodeste je kúpeľňa a hore spálňa. „Ak sú však nad sebou napríklad malé sklady, môže sa tento priestor v budúcnosti použiť na vybudovanie výťahu. Je však potrebné myslieť na to pri tvorbe projektu, pritom ide o riešenia, ktoré môžu aj dobre vyzerať, nie iba o núdzové riešenia.“
Môžu sa v živote stať rôzne veci, môžeme mať rodičov na vozíku, ktorých k nám budeme chcieť zavolať na návštevu alebo opatrovať, alebo mať dieťa na vozíku. „Máme tendenciu nemyslieť na to zlé, ale dobrý architekt by na to mal myslieť.“
Je prekvapujúce, že zvýšené náklady na upraviteľné bývanie sú zanedbateľné a rozdiel nie je ani jedno percento z celkových nákladov.
Upraviteľné byty nie sú nijako výrazne drahšie. Do kúpeľne dáme namiesto dverí so šírkou 60 cm dvere so šírkou 80 cm a vopred pripravíme podlahový vpust.
Ešte môže byť problémom prechod na balkón, kde sa musí vyriešiť detail prahu balkónových dverí. Ak sa na to myslí včas, je to technické riešenie, ktoré sa dá vyriešiť. Takže nie je to o veľkých peniazoch, ale o projekte budovy.
Skreslená predstava je aj to, že bezbariérový byt musí byť nutne väčší ako bežný byt. Je dôležité, aby bol navrhnutý účelne a mal tie prvky, ktoré má mať. Aj malá garsónka môže byť bezbariérová. Už vieme, že je to o detailoch, nie o priestore.
Architektka Lea Rollová má snahu zohľadniť univerzálne navrhovanie aj v rámci ocenenia CE ZA AR.
„Snažíme sa spolupracovať s komorou architektov. Teraz sa nám podarilo pilotne spraviť seminár pre architektov v rámci celoživotného vzdelávania.
Diskutovali sme aj o tom, že otázky o univerzálnom navrhovaní a o prístupnosti by boli súčasťou prijímacej skúšky, a rokovali sme aj o tom, že oceňované stavby by mali byť bezbariérovo prístupné. Doteraz sa to veľmi nezohľadňovalo. Myslím si, že aj architekti sa budú touto témou viac zaoberať, ak by komora deklarovala, že bezbariérová prístupnosť stavieb je jedným z hodnotených kritérií.“
Verí, že Slovensko sa v tomto smere môže pozitívne posunúť.
„Ja osobne by som bola veľmi spokojná, ak by sa odteraz už nepostavila žiadna bariérová stavba, to by bolo super. Veľké nádeje vkladám do novej legislatívy, že sa podarí prijať nejaký kontrolný mechanizmus. Sama neviem, ako to bude fungovať, keďže je tendencia schvaľovacie procesy digitalizovať a zrýchľovať. Možno tam nakoniec bude ešte menšia kontrola ako doteraz.
Ideálne by bolo, ak by sa podarilo dostať prístupnosť stavieb do systému celoživotného vzdelávania architektov, že by museli povinne absolvovať aspoň jeden seminár o univerzálnom navrhovaní. Chceme o tom komunikovať aj s komorou stavebných inžinierov.
Ako obrovské pozitívum vnímam aj to, že sa nám darí komunikovať s ministerstvom investícií, že sú ochotní nás počúvať, a dúfam, že sa nám podarí dobre nastaviť systém hodnotenia eurofondových projektov.
V rámci nich idú peniaze do výstavby a rekonštrukcií rôznych budov, ale aj napríklad námestí v mestách a obciach. Bolo by úžasné, ak by sa ich podarilo zrealizovať tak, aby boli prístupné pre všetkých ľudí,“ uzavrela Lea Rollová.
Zdroj: DennikN.sk
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
