Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Čo všetko stihne človek za šesť minút? Niekto mnoho rutinných činností, inému sa zas za takú krátku chvíľu doslova zmení život. Tento príbeh má za sebou i paraplavec Jan Povýšil. Ako pätnásťročný chlapec si užíval školský výlet v akvaparku, ale iba pár okamžikov stačilo na to, aby sa do konca života musel vyrovnávať s invalidným vozíkom. Ale nesťažuje si. Vrhol sa do športu a z paralympiád priviezol päť bronzových medailí.
Má 40 rokov a svoju športovú kariéru už ukončil. Teraz sa za ňou obzerá v novom programe Handi Talks na O2 TV Sport, ktorý približuje osudy českých hendikepovaných športovcov.
„Žiadna ľútosť, žiadne úľavy, rodičia boli prísnejší ako predtým,“ rozpráva Povýšil. Sám ani na moment nepomyslel, že by pre neho hendikep mohol byť prekážkou v aktívnom živote: dres pozemného hokejistu päť mesiacov po úraze prezliekol za plavky a ambiciózne se vrhol na plnenie veľkých snov.
A to i napriek tomu, že sa musel vyrovnávať s vážnym úrazom. „Nepamätám si, ako sa všetko odohralo. Boli sme v akvaparku v Taliansku, šiel som na tobogáne a potom som zostal pod vodou. Prebudil som sa a bol v straostlivosti lekárov,“ spomína na útržky nehody, z ktorej si odniesol rozdrvený krčný stavec.
Namiesto skvelého zážitku z atrakcie dopadol na dno bazénu, kde šesť minút bezvládne ležal. Vďaka rýchlemu zásahu plavčíkov a pobytu v talianskej nemocnici vyviazol bez poranenia mozgu, hýbal rukami, ale dolná časť tela mu ochrnula.
„Previezli ma do Prahy, odkiaľ si vybavujem jediný moment, kedy sa mi pri magnetickej rezonancii zdalo o Gandalfovi, proste ku mne zostúpil Tolkien,“ vtipkuje Povýšil v narážke na Pána prsteňov. A po vzore fantasy hrdinov sa čoskoro vrhol späť do športového života.
„Mal som pätnásť, do tej doby som poznal len pozemný hokej, školu a pekné dievčatá. Vedel som, že existuje paralympiáda, a bolo mi jasné, že rovnako budem robiť nejaký šport, vlastne som nemal inú možnosť,“ smeje sa Povýšil, ktorého otec bol rovnako športovým nadšencom. „I kvôli nemu som aktívne nastavený.“
A pokiaľ by ste čakali, že sa po hroznej skúsenosti bude bazénom vyhýbať, zarputilý športovec vás vyvedie z omylu. „Voda mi nič neurobila, naopak mám pocit, že je to jedno z najslobodnejších a najbezpečnejších prostredí, ktoré existuje,“ vysvetľuje.
A ako by žil, keby neutrpel vážny úraz? „Tak to je otázka, ktorou sa nezaoberám,“ priznáva. „Naučil som sa zvládať schody a pripravil ostatných na to, že som sebestačný, len občas potrebujem s niečím pomôcť.“
Prvé veľké úspechy
S čím ale asistenciu nepotreboval, bolo zapojenie sa do nového športového sveta. Hneď rok po úraze odcestoval na Nový Zéland, aby sa zúčastnil svojich prvých majstrovstiev sveta v paraplávaní.
A už dva roky nato, v roku 2000, si na paralympiáde v Sydney vyplával bronzovú medailu v závode na 100 metrov voľným spôsobom. „Bolo to úžasné. Je ti osemnásť, zistíš ako všetko funguje, a hneď privezieš prvú placku,“ hovorí o zážitku, ktorým odštartoval éru tretích miest na hrách. Na stupňoch víťazov sa presadil i trikrát v Pekingu 2008 (50, 100 i 200 metrov voľným spôsobom) a raz o štyri roky neskôr v Londýne (50 metrov voľným spôsobom).
„Angličania z toho vykúzlili globálnu záležitosť. Na všetkých športoch boli ľudia, na nás sa pozeral štadión s 25 000 divákmi. Peking to načal, ale Londýn urobil z paralympiády obrovskú udalosť.“
A svoje úspechy glosuje slovami: „Občas šťastie sadne i na vola, tak sa mi podarilo byť párkrát tretí. Potom som aj omylom niečo vyhral,“ pripomína plávanie na 50 metrov voľným spôsobom na majstrovstvách sveta v Mexiku v roku 2017.
Okrem radosti z titulu svetového šampióna sa večer po návrate dozvedel, že je jeho žena tehotná. „Bolo to niečo úžasné a doteraz je to najlepšia vec, ktorá ma v živote stretla,“ rozplýva sa, keď myslí na malú dcérku.
Práve rodina a fotografovanie sú po konci aktívnej športovej kariéry jeho najmilejšími záľubami. „Chcel som sa rozlúčiť až po Tokiu, ale hry sa kvôli covidu o rok odložili, a ja som dostal ponuku na prácu športového redaktora, tak som prikývol,“ vysvetľuje rozlúčku s plávaním.
Na paralympijské hry by sa ale predsa len rád vrátil. „Chcem sa na ne pozrieť v roli novinára, to je môj veľký sen,“ priznáva.
Zdroj: Idnes.cz
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
