Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Centrá včasnej intervencie, Counselling
Sociálna izolácia osôb so zdravotným postihnutím je závažným celospoločenským problémom. Osoby so zdravotným postihnutím (so špecifickými potrebami) sa vo svojom živote stretávajú s inými prekážkami a tiež mnohokrát riešia odlišné problémy týkajúce sa bežného života, ako ľudia intaktnej populácie. Ľudí so zdravotným postihnutím už samotný fakt uvedomenia si trvalého, nezmeniteľného stavu zdravotného postihnutia, stavia do polohy neistoty. Hľadajú odpovede na mnohé otázky týkajúce sa bežnej existencie a tieto ich stavajú spočiatku aj do zdanlivo neriešiteľných situácií, ktoré môžu viesť k beznádeji a tým k sociálnemu vylúčeniu. Sociálna integrácia osôb so zdravotným postihnutím je závislá od mnohých faktorov (bezbariérovosti, prístupu k stavbám občianskeho vybavenia, dostupnosti sociálnych služieb, pomôckam, druhu zdravotného postihnutia, sociálneho prostredia, rodinného prostredia, osobnosti, prístupu k životu, postojov a pod.). Integrácia (segregácia) osôb so zdravotným postihnutím Zdravie a choroba – oba tieto pojmy vážne zasahujú do života človeka. Ovplyvňujú jeho konanie, správanie, sociálnu situáciu, vzdelanie, pracovné aktivity. Kým je osoba zdravá, túto situáciu si vlastne ani neuvedomuje, zdravie jej umožňuje žiť „normálnym“ spôsobom života, pracovať, venovať sa svojim záľubám, ale aj povinnostiam. Zvrat prichádza vtedy, ak človek ochorie. Pokiaľ ide o akútnu chorobu, ktorá sa spravidla dá vyliečiť do dvoch – troch týždňov, človek väčšinou prijíma stav obmedzení, ktoré vyplývajú z jeho ochorenia a výrazne tento stav nezasahuje trvalo do jeho života a života jeho rodiny. K negatívnemu ovplyvneniu jeho sociálneho statusu, života v rodine a komunite dochádza vtedy, ak je choroba chronická, dlhodobá, prípadne spojená so zdravotným postihnutím a ešte viac, ak je choroba nevyliečiteľná. Tieto zmeny a ich prijatie, či popretie ovplyvňuje rad ďalších vnútorných a vonkajších faktorov, ktoré súbežne pôsobia na život človeka a jeho najbližšie okolie. Ak je zdravie akokoľvek narušené alebo poškodené, dochádza k odchýlkam od normálneho stavu, ktorú označujeme ako choroba. S novo vzniknutou situáciou u osôb so zdravotným postihnutím ide predovšetkým o prijatie nového statusu a hľadania spôsobu riešenia ako z medicínskeho hľadiska, tak aj zo sociálneho hľadiska, ktoré by malo vychádzať z pomoci a podpory sociálnych pracovníkov. O aktívnych stratégiách riešenia problému sa hovorí vtedy, ak si tieto osoby vlastnou iniciatívou hľadajú riešenia a dobrovoľne žiadajú sociálne poradenstvo. O nezvládaní choroby sa hovorí vedy, ak utekajú od riešenia a nepripúšťajú si závažnosť situácie. V takýchto prípadoch, by mala byť intervencia zo strany inštitúcií a sociálnej pomoci vynútená, prostredníctvom blízkeho okolia. Podľa Křivohlavého (2001), každá choroba má tri dimenzie: 1. objektívna dimenzia (choroba, organický stav jedinca), 2. sociálna dimenzia (práceneschopnosť, problém v spoločnosti, systém sociálno-zdravotníckych služieb), 3. subjektívna dimenzia (nepohoda, pocity u pacienta, ktoré sa rýchlo menia). Škála sprievodných javov zmeny zdravotného stavu, ktoré sa stáva trvalým, je širokospektrálna. Ide o fyzické, somatické, emočné, psychické, ekonomické, sociálne prejavy stavu. Pre dlhodobo nepriaznivý stav u osôb so zdravotným postihnutím dochádza k problémom ekonomicko-finančnej povahy vyplývajúce najprv z dlhodobej práceneschopnosti (strata príjmu), prechod na invalidný dôchodok, pričom má takáto osoba zvýšené náklady na liečbu. V dôsledku tohto dochádza k zníženiu životného štandardu, čo sa dotýka celej rodiny. Pri trvalom poškodení zdravia prechádza choroba do stavu zdravotného postihnutia a ďalším závažným problémom, ktorý nastáva po ekonomicky nepriaznivej situácii, je problém sociálnej povahy. Narúšajú sa partnerské a rodinné vzťahy, prichádza tzv. dezorganizácií bežných každodenných činností, sociálna izolácia, absencia sociálnych kontaktov, zmena a zníženie celkového životného štýlu. Takýto stav sa odráža v ohrození všetkých životných situácií a aj v plnení sociálnych rolí (rodiny, zamestnania, partnerského života, voľného času). Pre potreby rozlíšenia trvalého, dlhodobého nepriaznivého zdravotného stavu vyvolávajúceho prekážky a obmedzenia uplatniť sa v spoločenskom prostredí (rodina, škola, práca) od dočasného zdravotného obmedzenia, ktoré spôsobuje obmedzenia len na určitý čas je v praxi zaužívaný termín zdravotné postihnutie. Tak ako všetky pojmy, aj pojem zdravotné postihnutie stále prechádza svojim vývojom, pričom v súčasnosti najlepšie vystihuje a pojmovo odlišuje vyššie uvedený rozdiel medzi dočasnou a trvalou indispozíciou. Dôsledky zdravotného postihnutia sprevádzajú osobu do konca jej života, čo prináša negatívne dôsledky na kvalitu jej života ale aj kvalitu života osôb, ktoré sú v jej blízkom a bezprostrednom vzťahu. Na základe všeobecne platných základných rozdelení zdravotného postihnutia – podľa typu (orgánové a funkčné), podľa intenzity (ľahké, stredné, ťažké) a podľa príčin vzniku (vrodené, získané), sa zdravotné postihnutie najčastejšie kategorizuje v zmysle orgánových a funkčných postihnutí, na mentálne postihnutie, zrakové postihnutie, sluchové postihnutie, telesné (somatické) postihnutie a kombinované postihnutie. Šmidová (2013) uvádza aj špecifickejšie druhy postihnutia, a to narušenie komunikačnej schopnosti, poruchy správania a poruchy učenia. Vychádzajúc z Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, „osoba s postihnutím je osoba, ktorá má dlhotrvajúce fyzické, psychické, intelektuálne alebo zmyslové poruchy v interakcii s rôznymi bariérami, ktoré môžu sťažovať plnú účasť v spoločnosti na základe rovnosti s inými.“ (Šmidová, 2013, s. 16). Medicínska forma rieši vzniknutú chorobu, od diagnostiky primárneho ochorenia po ukončenie procesu liečby, rehabilitácie. Z tohto hľadiska je stav uzavretý ako nemenný, trvalý. Obrazne povedané, odchodom z ambulancie sa život človeka nezastaví, život pokračuje ďalej. Súčasne s medicínskou formou, by mala začať aj sociálna forma riešenia novovzniknutej situácie. Presne v tomto bode sa osoby so zdravotným postihnutím stretávajú s prekážkami a problémami, ktoré nedokážu riešiť sami, nevedia aké majú možnosti, kam sa obrátiť o pomoc, uzatvárajú sa do seba a dostávajú sa tak do sociálnej izolácie. Mnohokrát rodina prestáva plniť svoje základné funkcie. Prechod zo zaužívaného spôsobu života, teda práve, medzi „diagnostikou a liečbou“ a „novým, zmeneným spôsobom fungovania v živote“ nachádzame akési „prázdne miesto“, ktoré by malo byť vyplnené sociálnou pomocou – formou sprevádzania. Stručne sme priblížili situácie do ktorých sa dostávajú osoby so zdravotným postihnutím a ich rodiny, keď dôjde k radikálnej zmene v spôsobe ich života, keď sa navždy zmení ich život a v dôsledku narušenia zdravia sa z chorých ľudí stávajú osoby so zdravotným postihnutím, alebo keď sa do rodiny narodí dieťa so zdravotným postihnutím. Domnievame sa, že práve sprevádzanie (counselling), je priama forma pomoci osobám so zdravotným postihnutím a ich rodinám, ktorá vedie k ich sebapoznaniu, pomáha pri prijatí nového spôsobu života, uvedomenia si podstaty bytia v každej, aj nepriaznivej zdravotnej situácii a zároveň je prostriedkom dosiahnutia sociálnej integrácie. Ako som už spomenula, sociálna integrácia osôb so zdravotným postihnutím nie je závislá len od vytvorených podmienok spoločnosti, ale je priamo závislá od ich zdravotného stavu. Ide o náročnú a stresujúcu situáciu, keď postupne dochádza k strate určitých kompetencií v zabehnutom živote. Tieto zmeny sú tak veľké, že ich dôsledky výrazne vplývajú negatívne na osobný, ale aj sociálny život osôb so zdravotným postihnutím, čoho dôsledkom je často sociálna izolácia. Pracovníci counsellingových centier by svojou odbornou, adresnou a konkrétnou pomocou, zameranou na človeka a jeho rodinu, pripravili svojich klientov na nový – zmenený život. Centrá včasnej intervencie Od roku 2014 vznikli v Slovenskej republike štyri Centrá včasnej intervencie (Bratislava, Žilina, Banská Bystrica, Košice a Prešov). Zákon o sociálnych službách (č. zákona 448/2008. Z. z. v znení neskorších predpisov) upravuje ich činnosť ako sociálne služby včasnej intervencie, ktoré sa poskytujú dieťaťu do 7. rokov veku a jeho rodine, ak je ohrozený jeho vývoj z dôvodu zdravotného postihnutia. Ide o poskytovanie špecializovaného sociálneho poradenstva a sociálnej rehabilitácie a vykonávanie stimulácie komplexného vývoja dieťaťa so zdravotným postihnutím a preventívnu aktivitu. Uvedená sociálna služba sa poskytuje ambulantnou alebo terénnou formou. Vznik takejto služby je prínosom a v praxi predovšetkým pomocou pre deti a ich rodiny už od prenatálneho veku. Na škodu je však fakt, že o tejto sociálnej službe sa nedozvedia všetci tí, ktorí to potrebujú a nie je prístupná pre všetkých, ktorí by ju potrebovali. Informácie na internetových stránkach sú skôr strohé, bežným ľuďom toho veľa nepovedia. Informácie o Centrách včasnej intervencie nevisia na stenách u gynekológov, v pôrodniciach, čakárňach u pediatrov a podobne. Z vlastnej skúsenosti viem, že sú lekári, ktorí ani o tejto možnosti nevedia. Služby včasnej intervencie sa neposkytujú starším deťom ako 7 rokov a ich rodinám, a ani rodinám, kde sa osobou so zdravotným postihnutím stane dospelý člen rodiny. Vznik Centier včasnej intervencie je svetlým bodom v poskytovaní sociálnych služieb na Slovensku a je na začiatku svojej cesty. Len čas ukáže, ako sa bude vyvíjať a aké výsledky bude dosahovať. Už teraz je však zrejmé, že pomáhajú viacerým rodinám a deťom, ktoré to potrebujú. Komplexná odborná sociálna pomoc, prostredníctvom sociálnych pracovníkov, má pre osoby so zdravotným postihnutím a ich rodiny v našej spoločnosti významné miesto. Jej hlavným cieľom je prevencia vzniku sociálnej izolácie osôb so zdravotným postihnutím a ich rodín. Táto úloha kladie a sociálnych pracovníkov mnohé nároky, ako sú osobnostné predpoklady, špecifický a individuálny prístup, trpezlivosť, podpora, odbornosť, profesijná etika, multidisciplinárny prístup. Ako uvádza Šmidová (2016), Counselling (sprevádzanie) ako metóda sociálnej práce by sa mala zaradiť medzi metódy špecializovaného sociálneho poradenstva. Pre úspešnú sociálnu integráciu a zabránenie sociálnej izolácie osôb so zdravotným postihnutím a ich rodín, je nevyhnutné zvýšiť spoločenský záujem v otázkach poskytovania konkrétnej, komplexnej sociálnej pomoci v nepriaznivých životných situáciách osobám so zdravotným postihnutím a ich rodinám. Táto odborná pomoc by mala vychádzať práve z možností, ktoré ponúka sprevádzanie (Counselling) pri riešení nepriaznivých životných situácií, do ktorých sa dostávajú osoby so zdravotným postihnutím a ich rodiny. Sprevádzanie by mohlo nadväzovať na sociálnu pomoc, ktorú poskytujú Centrá včasnej intervencie a zároveň by zastrešil všetkých tých, ktorí by túto pomoc potrebovali a nielen tých, ktorých vývoj je ohrozený z dôvodu zdravotného postihnutia. Literatúra KŘIVOHLAVÝ, J. 2001. Psychologie zdraví. Praha : Portál, 279 s. ISBN 80-7178-551-2. MOJTOVÁ, M. – SEDLÁROVÁ, K. – ŠRANK, M. 2013. Klinický sociálny pracovník. Nitra : Univerzita Konštantína filozofa v Nitre, 255 s. ISBN 978-80-558-0269-5 ŠMIDOVÁ, M. 2013. Socializácia zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti formou vysokoškolského štúdia. In KOZOŇ, A. a kol. Etické otázky socializácie sociálnej práce a príbuzných vedných disciplín. 2013, s. 129-137. ŠMIDOVÁ, M. 2016. Sprevádzanie v sociálnej práci. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Trnava : Dobrá kniha, 176 s. ISBN 978-80-81911-033-3. Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
