Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Nerada odpovedá na otázku, ako sa stalo, že sa pohybuje na invalidnom vozíku. Podotýka, že sami „vozíčkári“ medzi sebou o tom hovoria iba výnimočne. Viac ich zaujíma, ako dlho to je, aby si mohli poradiť alebo vymeniť osvedčené tipy. Ema Rónová sa na vozíku po Prahe pohybuje už sedemnásť rokov a často býva kvôli najrôznejším bariéram nahnevaná. Pred tromi rokmi si ale povedala dosť a stala sa aktivistkou. Od tej doby bojuje za bezbariérovú Prahu.
Dnes mierite znovu na pražský magistrát na zasadanie zastupiteľstva. Prečo?
Záleží na tom, či si zastupitelia vôbec schvália program, aby som prípadne mohla pripomienkovať. Obvykle na magistrát chodím interpelovať a oslovujem konkrétnych zastupiteľov alebo vyčkávam na body, ktoré sa týkajú výstavby, územného rozvoja, nových stavieb, rekonštrukcií, úprav komunikácií verejného priestoru a k nim sa ako vozíčkárka vyjadrujem. A takto neodbytná som už tri roky.
Čo vás k tomu viedlo?
Veľmi som sa nahnevala. Písala som neustále rôzne e-maily a dopisy na stavebné odbory, úrady, sťažnosti na zle uskutočnené rekonštrukcie, na nedodržanie bezbariérovej vyhlášky, ale skoro nik neodpovedal alebo si ma prehadzovali ako horúci zemiak. Preto som rozhodla, že už nebudem písať, ale budem ľudí, ktorých som sa snažila kontaktovať, navštevovať osobne. Začala som chodiť na verejné zasadania zastupiteľstiev mestských častí a hlásila sa o slovo. Na Facebooku som pred viac ako dvomi rokmi založila skupinu Toalety pre všetkých, ktorá má aktuálne k 1 700 členov, a začala organizovať pred magistrátom happeningy za dodržovanie bezbariérovej vyhlášky. Skupinu som nedávno premenovala na Nielen Toalety pre všetkých, pretože je to síce stále najpálčivejšia téma, ale bariér, ktoré je potrebné riešiť, je ešte omnoho viac.
Nevyrábať schody. Znamená to, že už je bezbariérových toaliet v Prahe dostatok?
Stále je to problém číslo jedna. Bezbariérové toalety chýbajú na úradoch, zvlášť nepríjemná je ich absencia v zdravotníckych zariadeniach a samozrejme v reštauráciách a kaviarňach. Naviac často, keď na tom mieste sú, tak sú využívané ako sklad alebo nik z personálu netuší, kde je od nich kľúč. Málo sa vie, že ľudia na vozíku majú ochrnuté i vnútorné orgány, to znamená, keď si potrebujeme odskočiť, tak si potrebujeme odskočiť čo najskôr.
Čo sa za tie tri roky podarilo, a naopak cez čo v Prahe nejde prejsť vozík?
Cez pamiatkárov, tí kladú prekážky, doslova bariéry, je to skoro všade. V porovnaní, aké nezmyselnosti sa v centre Prahy povoľujú, je ich neprimeraný prístup až absurdný. Keď mi povedia, že nie je možné odstrániť vo dvore jeden schod a umiestniť tam nájazd, schod, ktorý bol pristavaný v 90. rokoch(!), vrie vo mne krv. Na druhú stranu sa mi podarilo získať pozornosť politikov, ktorí majú tému bezbariérovosti na starosti. Keď som vlani na jeseň pred komunálnymi voľbami prechádzala volebné programy politických strán, nebol hádam žiadny, kde by chýbal bod bezbariérovosti. To sa stalo prvýkrát. Zároveň vznikajú pri mestských častiach komisie pre bezbariérovosť, sama som predsedníčkou tej na Prahe 1.
Aké to je keď sa z aktivistky stane predsedníčka komisie?
Zistila som, že som dušou aktivistka a dosť tam bojujem sama so sebou, keď dôjde na byrokraciu. Na každej schôdzi sa schvaľujú body programu, zápis z minulej schôdze a ďalšie formality a než sa spamätám, je hodina preč a nič sme neurobili. Uvidíme, či sa čoskoro nevrátim ku svojmu spontánnemu aktivizmu.
Ako odpovedáte, keď vám úradníci hovoria, že odstránenie bariér nie je možné?
Že na západe to ide. Videla som v Škandinávii, v Dánsku alebo Veľkej Británii riešenia, ktoré sú funkčné i vkusné. Keď nie je možné nájsť kompromis, umiestnia na recepcii prenosnú rampu, ktorú ku schodom podľa potreby prinášajú. Ale tu v Česku nie je vôľa. Pritom ja veľmi fandím českej vynaliezavosti, zlatým českým ručičkám, verím, že potenciál tu máme. Česi, keď chcú, tak vymyslia čokoľvek, ale v tejto oblasti je to nejaké podivne stuhnuté.
Čo sa vám osvedčilo v komunikácii s politikmi?
Byť konkrétna. Keď sa ich všeobecne opýtate, či dbajú na bezbariérovosť, tak vám to samozrejme odkývajú, ale pravda to nie je. Už som sa naučila vyhľadať si aktuálne stavebné zámery, pozrieť sa dopredu do územného plánu. Potom tam zájdem, vyskúšam si to alebo sa spýtam, či sú v kontakte s nejakou vozičkárskou organizáciou.
Nie je to tým, že zdravá časť verejnosti má pocit, že už je problém vyriešený?
Od zamatovej revolúcie sa veľmi zlepšila hromadná doprava. Po polnoci síce stále nejazdia nízkopodlažné električky a ich intervaly sú večer a cez víkendy až päťdesiat minút, čo je doba, za ktorú dôjdem autom do Plzne, ale pokrok je viditeľný. Avšak 32 rokov už je dosť dlhá doba, aby sa veci mohli zlepšiť razantnejšie. Príde mi to také, že najviac peňazí sa nasype do infraštruktúry pre autá, zatiaľ čo do odstránenia bariér je to nezrovnatelne menej. Často sa naviac jedná len o kozmetické zmeny, ktoré situáciu nijako prakticky nevylepšia. Využívam cyklotrasu, keď idem na vozíku po nábreží, ale keď za mnou ide cyklista, nemôžem mu uhnúť, pretože na okraji je šikmý schod. Keď som hovorila s architektmi, ktorí navrhovali podobu Smetanovho nábrežia, bránili sa, že sa jedná o dánsky model. Možno áno, ale už prekonaný. Po novom sa chodník líši len iným materiálom, práve preto, aby bol bezbariérový. Nevyrábajú sa žiadne nové schody.
Je nejaké mesto v Česku, ktoré môže ísť v bezbariérovosti príkladom?
Hradec Králové, tam na odstránenie bariér naozaj dbajú.
Musíme sa ozvať
Určite ste zachytila prípad matky, ktorá sa snažila nastúpiť do autobusu a vodič jej to nepovolil, pretože už tam jeden kočík bol. Prečo podľa vás vzbudila tak silný ohlas?
Mám toľko zlých skúseností s vodičmi, ale rovnako toľko dobrých. Je to naozaj päťdesiat na päťdesiat. Niekto vám povie, ja musím vyklopiť rampu, nesmiem vás postrčiť. Ďalší povie, prosím vás poďte ja vás tu zasuniem bez rampy a odtrhne vám koliesko na vozíku. Ďalší povie, už je tam kočiarik, musíte si počkať napríklad päťdesiat minút na ďalšiu električku. Mám tam dva kočiare, ale počkajte, ja ich presuniem inam. Veľkú rolu jednoducho hrá aj ľudský faktor. Keď sa musím presúvať mestskou hromadnou dopravou viackrát za deň, zažijem mnoho rôznych situácií, ktoré sa naozaj iba ťažko dajú predvídať. Takže mňa na jednu stranu udivuje, akej pozornosti sa tomu prípadu dostalo, na druhú stranu viem, že zážitky môžu byť smutné.
Kde sa vám ako vozíčkárke žilo najlepšie?
V Anglicku. Vodiči mestskej hromadnej dopravy tam mali elektrické výsuvné rampy, aj napriek tomu vystúpili a pomohli mi s usadením. Často mi ešte urobili miesto alebo priniesli ranné noviny. Bola som na študijnom pobyte v Manchestri a tam na mňa boli všetci takí milí a ústretoví, že som prvý mesiac iba plakala. Zatiaľ čo vo Veľkej Británii alebo vo Švédsku už sa deti v škôlke učia, že tu spoločne s nami žijú ľudia, ktorí sa niečím odlišujú, musia používať vozík alebo paličku a potrebujú vašu pomoc, tak v Česku taká edukácia nie je. Často, keď nastupujem do auta v centre Prahy, mi pomôže rýchle a ochotnejšie turista než Čech. Nie preto, žeby Česi boli zlí, ale ten návyk nemajú a trvá im dlhšie pochopiť, čo potrebujem.
Čo by to mohlo zmeniť?
Kampaň, ale to je drahé. Bolo by skvelé, keby priamo vozíčkári jazdili po školách a škôlkach a vysvetľovali, čo je potrebné naozaj už malým deťom. Na druhom stupni základnej školy už je skoro neskoro. Dokiaľ si nezafixujeme, že normálne je pomáhať a myslieť na ľudí so zdravotným postihnutím, nič sa nezlepší. Teraz sa bude rekonštruovať lanovka na Petřín a ďalšia sa má stavať v Bohniciach, ale s bezbariérovým prístupom sa nepočíta. Keby aspoň počítali s bezbariérovou verejnou toaletou, ale ani to nie. Rozumiem tomu, že situácia je tam vlastnícky náročná, ale nebýva lepšia, ani keď je vlastníkom mesto alebo inštitúcia. Napríklad teraz boli voľby. Všetky volebné miestnosti by mali byť bezbariérové, je to nielen porušenie bezbariérovej vyhlášky, ktorá tu platí od roku 1994, ale tiež porušenie Úmluvy o právach hendikepovaných, teda porušenie ľudských práv.
Nepoznáte podobný prípad, ako bol ten zmieňovaný s matkou, ktorú s kočiarikom nepustili do autobusu, ale týkal by sa človeka na vozíku?
Keď otvorili zrekonštruované Národné múzeum, tak tam nebol bezbariérový prístup. Narýchlo prebehlo otvorenie, aby sa stihlo nejaké výročie, a prišiel tam pán s rodinou, ktorý bol na vozíku. Vystáli poctivo dlhú frontu a zistili, že ďalej nemôžu ísť. Cez prvé schody mu pomohli návštevníci a vyniesli ho, ale ochranka ich kvôli bezpečnostným dôvodom vykázala preč. Oprávnene sa nahneval a celú kauzu odovzdal novinárom. Múzeum sa znovu na dva mesiace zavrelo a bezbariérový prístup sa dostaval. Stále to ale znamená, že u nás musíte mať energiu a nahnevanie sa, kauzu odovzdať médiám, byť aktívny a tlačiť na politikov, inak sa nič nezmení.
Zdroj: Hatefree.cz
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
