Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Rodičia naučili Jana Potměšila vytrvalosti a húževnatosti, čo sú vlastnosti, ktoré sa mu v živote veľmi hodili. Preukázal sa nimi nie iba po úraze, ktorý ho pripútal na vozík, ale aj v divadle, kde hrá jednu rolu už skoro tridsať rokov. A napriek tomu, že by ste to do neho nepovedali, dokáže sa tento láskavý a usmievavý človek taktiež naštvať.
Pôsobíte na mňa ako láskavý, trpezlivý a rozumný človek. Boli ste taký už odmalička?
Bol som úplne normálny chlapec, bavil ma futbal a kamaráti. Na detstvo mám krásne spomienky, dosť som si ho užil.
Čo vám do života dali rodičia?
Rodičia sú zásadnými postavami môjho života. Ocko Jarda bol tréner lyžovania a vysokoškolský pedagóg, mal už po tridsiatke, keď som sa narodil. Mamička Zdena bola jeho študentkou, ktorú trénoval, keď študovala. Obaja mali blízko ku športu, jazdili sme na lyže, na vodu a na bicykle dávno predtým, než sa to stalo módou. Bol to náš spôsob života. Zároveň som ich celé detstvo videl pracovať, nie iba v ich zamestnaniach, ale i manuálne na chalupe, ktorú niekoľkokrát úplne prestavali. Mali v krvi Zátopkove heslo „Keď nemôžeš, pridaj“, takže ma naučili aj určitej vytrvalosti a húževnatosti. Zároveň celý život napriek rôznym protivenstvám robili to, čo ich bavilo, mali to radi a dokázali pre to nadchnúť aj ostatných. Mali vždy radosť zo života. Výbava, ktorú mi v detstve dali, sa mi neskôr veľmi hodila.
Ako dieťa ste teda veľa športoval. Čo vás nakoniec priviedlo k herectvu? Kedy ste si povedal, že budete herec?
Mal som asi osem rokov, keď do našej triedy prišli ľudia z Českej televízie, hľadali malých moderátorov do programu o knihách. Potom už sa nabaľovala jedna príležitosť za druhou, ale ako dieťa som to bral skôr ako dobrodružstvo, aj keď to boli niekedy veľké role. Študoval som gymnázium, v tej dobe som chcel byť architektom, možno lekárom alebo futbalistom (to ma držalo od detstva)… Až keď ma pán režisér Ludvík Ráža niekedy v sedemnástich obsadil do televíznej inscenácie Hrátky, pochopil som, že to chcem robiť, že po tom túžim. Dal som si prihlášku na DAMU… a nevzali ma. Dostal som sa na FTVS a zároveň ma pán režisér Karel Smyczek obsadil do seriálu Třetí patro. Presvedčil som sa, že po hraní stále túžim. A ďalší rok už som sa stal študentom DAMU.
Ktorú prácu z doby pred úrazom si najviac vážite?
Mal som veľké šťastie na stretnutie so skvelými filmovými a divadelnými režisérmi a každú prácu s nimi si veľmi vážim. Prvú väčšiu príležitosť na DAMU mi dal Viktor Polesný v inscenácii Stopy ve skle. Vzápätí som natáčal so Zdeňkem Troškou rozprávku O princezně Jasněnce a létajícím ševci. Jiří Adamec ma obsadil do filmu Cawdor a Fera podľa Robinsona Jeffersa, kde som hral s Josefom Somrom, to bol veľký zážitok. Karel Smyczek ma znovu obsadil do filmu Proč? a vzápätí Vítek Olmer do mimoriadneho filmu Bony a klid. Nezabudnuteľná bola spolupráca s Evaldom Schormom na jeho poslednom filme Vlastně se nic nestalo. Vďaka nemu som sa stretol s Janom Kačerom a Janou Brejchovou, čo si želať viac? Do toho som hral v rôznych divadlách, potom Lucie Bělohradská nás režírovala v škole, Ivan Rajmont mi ponúkol rolu v Divadle Na zábradlí, Jan Kačer dve veľké role v Divadle na Vinohradech, Jarka Šiktancová mi dala rolu Rómea. Keď sa obzriem dozadu, boli to neuveriteľné štyri roky, vážim si z nich každú sekundu.
Zmenili ste sa povahovo po úraze, ktorý vás pripútal na vozík?
Môžem hovoriť iba o tom, ako som to cítil ja. Keď som sa prebral z bezvedomia, cítil som vďaku, že som ten úraz vôbec prežil. Samozrejme, že spočiatku som si pripadal neprirodzene, ako by som bol niekto iný, ale postupne som rozpoznával, že som to stále ja. Úplne rovnaký ako predtým. Naopak sa mi všetko, o čom som hovoril v súvislosti s rodičmi, naraz hodilo – tá vytrvalosť, chuť prekonávať prekážky, radosť z výziev, to všetko som v sebe mal už od detstva.
Od tej doby, čo ste sa stal vozíčkárom, máte možnosť pozorovať, ako sa zmenilo vnímanie vozíčkárov verejnosťou, médiami. Môžete porovnať ten začiatok s dnešným dňom? Čo sa zmenilo?
Všetko. Na začiatku som bol exot a mimozemšťan, keď som sa chcel normálne pohybovať po ulici. Vzbuzoval som údiv a paniku, všetci mi chceli naliehavo pomáhať, ale vlastne sa aj hanbili. Nedávno som vystupoval z auta a okoloidúci mladý muž ku mne len očami vyslal nenásilný odkaz, či nepotrebujem pomoc. Rovnako letmo som odpovedal, že nie, on sa usmial a v kľude pokračoval ďalej. Vozíčkári sa stali úplne normálnou súčasťou spoločnosti, myslenie ľudí sa zmenilo, viac sme si nemohli želať.
Je to s vozíkmi podobné ako s autami, že opotrebovaný časom vymeníte za nový?
Vozík je základná vec, ktorú potrebujem, aby som fungoval. Už mnoho rokov mám vozíky značky Meyera, ale občas sú už tak použité, že mi ich firma sama zoberie, aby sa za ne nemusela hanbiť. Jeden môj vozík dokonca pomenovali Geroj a možno ho doteraz niekde vystavujú. Zároveň ale potrebujem vozík, ktorý sa viac hodí na šport, na predstavenie v divadle mám taktiež iný. Je to alchýmia, vozík vám musí sedieť, je to ako s topánkami.
Akú údržbu taký vozík potrebuje a zvládnete ju sám?
Viem si ho namazať, dofúknuť, utiahnuť, zbytok nechávam na špecializovanom servise – ako pri aute.
Mnohí vozíčkári udivujú svojimi športovými výkonmi. Aký šport prevádzkujete vy?
Postupne som vyskúšal veľmi veľa športov – plávanie, basketbal. Asi by som mohol robiť čokoľvek a všetko by ma bavilo, ale už by mi nezostal čas na prácu. V súčasnej dobe mi zostali hlavne dva športy, v zime lyžovanie na monoski a v lete cyklistika na handbiku a plachtenie na mori, ktoré tohoto roku asi nebude.
Manželka Radka je vašou veľkou oporou. Ako je možné, že váš vzťah je stále taký harmonický?
Proste sa máme radi.
Máte dvoch synov. Aký ste otec?
To by ste sa museli opýtať chlapcov. Ale za seba sa veľmi snažím byť takým otcom, akým bol môj ocko mne.
Ďalšou výraznou osobnosťou vo vašom živote v inom smere je Jakub Špalek. Poznáte sa dlho a dobre. Dokážete sa ešte navzájom prekvapiť?
V mnohých smeroch uvažujeme rovnako, vážim si toho, že ma pozval späť do divadla, nikoho iného to nenapadlo. Žijeme v prostredí, kde čelíme neustálym prekvapeniam a výzvam, ale máme jeden v druhom oporu, práve preto, že sa poznáme tak dobre. Asi zvládneme aj na prvý pohľad neriešiteľné prekvapenia. Inak dúfam, že ma ešte prekvapí nejakou úlohou.
Rovnako ako Jakub vás divadelnou kariérou sprevádza aj inscenácia Růže pro Algernon, ktorú ste hrali v divadle viac než osemstopäťdesiatkrát. Stále sa tešíte na ďalšie predstavenie?
Veľmi! Zakaždým. Už sa mi po dvojmesačnej pauze veľmi cnie.
Hráte Charlieho Gordona inak, než keď ste s ním začínal?
Hrám ho skoro tridsať rokov, všetci sa meníme. Možno akcentujem inak niektoré veci než pred dvadsiatimi alebo desiatimi rokmi. Každé predstavenie je teraz a tu, naživo. Ale Charlie je stále rovnaký, ako som rovnaký ja.
Anotácia ku hre znie: Príbeh dementného muža, ktorý chce byť chytrý. Poznali ste v živote nejakého blbca, z ktorého sa stal múdry muž?
To sú dve rozdielne kategórie. Blbec je blbec práve preto, že nechce byť chytrý, pretože si myslí, že je najchytrejší. Charlie je naopak vnútorne veľmi bohatá postava, plná nádeje a odhodlania ako aj dôvery v život, pretože verí, že „byť chytrý“ naplní jeho bytie novou kvalitou. Pritom práve on vidí svet okolo seba čistými očami. Vie presne, čo je priateľstvo, láska, inteligencia, vzťahy medzi ľuďmi. Intenzitou svojej túžby dokáže urobiť svoj život šťastným bez ohľadu na okolnosti.
Teraz nahrávate Růži pro Algernon ako audioknihu. Je to pre vás ľahké, keď ten príbeh poznáte?
Som nekonečne šťastný, že som sa s Charliem Gordonom stretol už v roku 1993 a že existuje živé divadelné predstavenie, ktoré by som najradšej hral každý deň. Čítať román ako audioknihu je úplne iná práca ako na javisku. Náročná a intenzívna. Mám ale veľkú oporu v režisérovi Michalovi Burešovi, ktorý má prísne ucho, a ja jeho pripomienky prijímam s veľkým rešpektom. Trochu mi pomáha, že Charlieho dobre poznám. Verím, že audionahrávka prinesie rovnako intenzívny zážitok, aj keď iného druhu.
Kvôli pandémii koronavírusu máte teraz viac času. Ako trávite svoje dni?
Odpadla mi síce veľká časť predstavení v divadle, ale vďaka tomu sa mi práve takmer zázračne uvoľnil čas na prácu na audioknihe. Takmer každý týždeň mám živý stream pre rôzne subjekty, doháňam resty, papiere, nemám pocit, že by som sa nudil.
Zdá sa mi, že na veci sa pozeráte pozitívne. Vidíte niečo pozitívneho i na dnešnej situácii?
Mám samozrejme omnoho viac času pre rodinu, aj vďaka tomu, že manželka pracuje z domu a chlapci nechodia do školy. Máme čas na spoločné prechádzky, večer si púšťame filmy. Hneď ako to išlo, presunuli sme sa na chalupu. Možno sme potrebovali zastaviť zbesilé tempo nášho života a pripomenúť si, že to ide aj pomalšie.
Dokáže vás tiež aj niečo nahnevať?
Najviac ma dokáže naštvať moja vlastná chyba.
Čo robíte, keď ste naštvaný?
To nechcite vedieť. Každopádne moja žena a deti sa ma už nechodia pýtať, či potrebujem pomoc.
Aká práca vás čaká, keď skončí výnimočný stav v Česku? Na čo sa tešíte?
Teším sa hlavne na to, že začnem hrať a učiť na Pražskom konzervatóriu a FAMU. Dúfam, že leto bude hlavne pracovné. Prázdniny máme za sebou.
Jan Potměšil
Narodil sa 31. marca 1966 v Prahe. Prvýkrát sa postavil pred kameru v ôsmich rokoch. Zahral si napríklad s Vladimírom Menšíkom v televíznom cykle Bakalári, objavil sa i v televíznom seriály Žena za pultom.
Ako dvadsaťjedenročný sa stal filmovou hviezdou vďaka hlavnej úlohe v snímku Víta Olmera Bony a klid (1987). V rovnakom roku si zahral tiež v rozprávke Zdeňka Trošku O princezně Jasněnce a létajícím ševci alebo v dráme Proč? v réžii Karla Smyczka.
V decembri roku 1989 sa zúčastnil demonštrácií po zamatovej revolúcii a po ťažkej autonehode utrpel vážne zranenia, ktoré ho pripútali na invalidný vozík. Po dlhom liečení sa behom 90. rokov vrátil k herectvu, keď mu Jakub Špalek ponúkol angažmá v spolku Kašpar pôsobiacim v Divadle v Celetné, kde hrá dodnes (inscenácia Rozmarné léto, Audience, Kytice, FC Rudý lev a ďalšie).
Inscenácia Růže pro Algernon, ktorú má na repertoári už 27 rokov, čoskoro vyjde ako audiokniha vo vydavateľstve OneHotBook. Za rolu v Shakespearovej hre Richard III. získal cenu Alfréda Radoka. Je ženatý a má dvoch synov.
Zdroj: Denik.cz
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
