Bezplatná infolinka: 0800 500 899
Bezplatná infolinka: 0800 500 899
„Čo by som povedal, keby sa ma niekto spýtal, aké je to žiť bez intimity? Skôr by som sa opýtal, aký to má dosah naňho. Keby odpoveď znela, že tie túžby si potrebuje napĺňať a je to prirodzené, tak by som povedal, že ja to mám rovnako. Pretože sexualita je prirodzenou súčasťou každého z nás, bez ohľadu na to, ako človek vníma svet, aký je jeho zdravotný stav, či má mentálny alebo fyzický hendikep,“ hovorí 34-ročný novinár a bloger MATEJ UHLÁR.
Kvôli detskej mozgovej obrne je od narodenia na vozíčku a počas dospievania si naviac uvedomil aj skutočnosť, že je gej.
„Pár hendikepovaným ľuďom som sa s tým zdôveril. Začali za mnou chodiť a pýtať sa, či by aj oni mohli byť inak orientovaní, a že si nevedia predstaviť, že by mali takúto prekážku v ceste,“ spomína.
Začal o prekážkach v živote, ktoré s tým súvisia, blogovať a písať články. O prežívaní intimity z pohľadu človeka s hendikepom nemá problém hovoriť a tiež ani o tom, ako ho vníma okolie.
„Niekedy človek potrebuje spraviť aj zlé rozhodnutie, aby sa niekam posunul, a ja ich potrebujem spraviť tiež. Bez toho, aby sa ma niekto za každú cenu snažil ochrániť. Chcem mať právo nebyť len vozičkárom, ale plnohodnotným človekom so všetkým, čo k tomu patrí,“ hovorí.
V rozhovore tiež odpovedá na to
· S akými stereotypmi sa ako človek na vozíčku stretáva.
· Ako počas dospievania pracoval so svojou intimitou a sexuálnymi potrebami.
· Či by prijal sexuálnu asistenciu.
· Či si človek s hendikepom dokáže vybudovať nezávislosť.
· Prečo sú ľudia s hendikepom tlačení iba do určitých profesií.
Vyjadrili ste sa v jednom zo svojich článkov, že telo nie je to, čo by charakterizovalo osobnosť človeka. Pozerajú sa na vás ľudia najmä cez váš hendikep a fakt, že ste na vozíku?
„Áno. Prvé, čo si na mne väčšina ľudí všimne, je, samozrejme, práve toto. Sú momenty, keď na to musím aj sám upozorniť, najmä čo sa týka priestorov a niektorých logistických vecí, ktoré potrebujete riešiť.
Ale keď to poviem, každý si predstaví ten najhorší variant a prestanú skúmať, čo vlastne dokážem, akým som človekom a aké mám skúsenosti.“
Čo vás teda charakterizuje ako Mateja Uhlára, keď opomenieme vozík?
„Myslím si, že som úplne obyčajný človek, taký ako všetci ostatní – so svojimi cieľmi, túžbami, talentom, kreativitou.“
V tejto súvislosti sa stretávate aj s nejakými stereotypmi?
„Jeden zo stereotypov, ktorý vnímam, je ten, že keď chce človek na vozíku niečo robiť, tak by to malo byť niečo s počítačom alebo s technikou.
Áno, využívam techniku na to, aby som si uľahčil život, ale nie je to môj hlavný bod záujmu. Ja som vyštudovaný novinár a už popri škole som pracoval vo viacerých periodikách a médiách.“
Jedna vec je, ako vás vníma okolie. Ale ako veľmi vnímate svoj zdravotný stav ako komplikáciu vy sám?
„Určite komplikácie a prekážky sú, ale treba povedať, že sa to vyvažuje inými vecami. Tým, že som hendikepovaný od narodenia, otváralo mi to mnohé témy, ktorým som sa mohol ako novinár venovať.
Mohol som ponúknuť iný pohľad a inú perspektívu, než keby tie veci písali zdraví ľudia. Myslím si, že každá nevýhoda so sebou prináša aj výhody, lebo musíte hľadať iné cesty, keďže po tých obyčajných to veľakrát nejde.“
V niektorých svojich textoch sa na svojom blogu otvorene zdôverujete so svojím prežívaním. Píšete o tom, ako ste sa vyrovnávali s tým, že ste gej, ale aj o osamelosti a do značnej miery o prežívaní intimity a sexuálnych potrieb z pohľadu hendikepovaného človeka. Prečo to robíte?
„Keď som bol mladší, pociťoval som, že asi patrím trochu niekam inam a nevedel som to zaradiť. Keď som pochopil, že som gej, snažil som sa zakázať si to, pretože by som tak patril už do dvoch komunít, ktoré sú vytláčané na okraj spoločnosti. Nevedel som si predstaviť žiť ešte aj s takouto prekážkou.
Dlhé roky som sám so sebou bojoval. Nahováral som si, že keď si nájdem dievča, nebudem sa pozerať po chlapoch. No následne som si uvedomil, že to nepôjde.
Zopár hendikepovaným ľuďom som sa potom zdôveril. Začali za mnou chodiť s otázkami, či by oni mohli byť inak orientovaní, a že si nevedia predstaviť, že by mali takúto prekážku v ceste.
Aj preto som o tom začal písať. Aby pochopili, že ja rozprávam len o svojom vlastnom príbehu a pocitoch.“
Matej Uhlár (1989)
· Vyštudoval Fakultu masmediálnej komunikácie na UCM v Trnave. Popri škole
pracoval niekoľko rokov ako novinár, v súčasnosti píše pre časopis QYS, ktorý sa venuje najmä LGBTI+ menšine.
· Od narodenia je pripútaný na invalidný vozík pre detskú mozgovú obrnu.
· O svojom hendikepe, ale aj prežívaní menšinovej sexuálnej orientácie a intimity z pohľadu hendikepovaného človeka začal blogovať na facebooku na profile Handigay Matej.
Ľudia si myslia, že orientácia súvisí s fyzickým hendikepom?
„Áno, stretol som sa s názormi, že moja homosexualita súvisí s mojím hendikepom. Ale to absolútne nie je pravda.
Navyše každý človek má sexuálnu potrebu a každý ju potrebuje nejakým spôsobom prežiť. Ľudia by to nemali potláčať.“
Bolo teda pre vás ťažké prijať to, že ste gej. Ako ste sa s tým nakoniec vyrovnali? Čo vám pomohlo?
„Našiel som si partiu ľudí, v ktorej sa cítim fajn. Myslím si, že je to tým. Našiel som miesto, kam patrím. Ale musím si veľmi špecificky vyberať ľudí, ktorým sa zdôverím.
Okruh blízkych som si začal stavať nanovo, pretože z môjho starého okruhu asi tri štvrtiny odišli, či už to súviselo s tým, že sa dozvedeli, že som gej, alebo nie.
Vždy bolo viac ľudí z môjho okolia, pri ktorých som nedokázal byť sám sebou, dával som si pozor na to, čo poviem, aby sa niečo neprezradilo.“
Mali ste problém byť prijatý taký, aký ste?
„Keď má človek hendikep, často sa stáva, že má problém byť prijatý kolektívom. U mňa to tak bolo viac-menej celý život. Na základnú školu som musel chodiť na druhý koniec mesta, pretože len tá bola integrovaná.
Prichádzal som potom o dianie mimo školy, ktoré zvykne utužovať kolektív a vzťahy, keď spolužiaci niečo zažívajú spolu. Prešiel som aj šikanovaním.
A zároveň som mal viac povinností ako moji rovesníci, najmä čo sa týka cvičenia, ktoré som musel robiť pre moje zdravie. Neostávalo mi teda toľko času, ktorý by som mohol stráviť s rovesníkmi. A boli aj obdobia, keď som ten čas ani nemal s kým stráviť.“
V čase dospievania, keď ste si začali uvedomovať, že aj ako človek s hendikepom máte svoje sexuálne potreby, pracovali ste so svojou intimitou a sexuálnym dozrievaním?
„Intimita je veľmi dôležitá súčasť osobnosti, na ktorú sa možno často nemyslí, pretože človek má veľa problémov so svojím zdravím a musí teda riešiť veľa iných vecí. Ale je tam. Vždy som mal veľa otázok najmä v súvislosti s mojím zdravotným stavom.
Pri troch štvrtinách bežných činností vždy potrebujem nejakú pomoc, takže človek môže v takomto prípade dumať nad tým, či bude sexu schopný a či aj v tom bude potrebovať pomoc.
Ale nejde iba o samotný styk. Predstavme si banálny príklad, že by som chcel niekoho pobozkať.
Samozrejme to najprv musí vyplynúť zo situácie, no keď u mňa tá situácia nastane, ten človek buď musí byť v mojom dosahu, alebo si po bozk musí prísť sám. Aj takéto veci som v sebe vnútorne riešil, ale nikoho som sa na to nespýtal, pretože som sa za ne hanbil a nevedel ich vysloviť.
V období dospievania tiež človek patrí do nejakého kolektívu, chalani sa chvália svojimi skúsenosťami s dievčatami a podobne. Ja som sa nemal čím, tak som si začal trochu vymýšľať, a hovoril som im veci, po ktorých som túžil. Aby som sa vedel zapojiť do témy a nebol som za čudáka. No aj tak som sa zaňho tak trošku považoval. Ľudia s hendikepom sú často stigmatizovaní aj nálepkou, že zostávajú večnými deťmi.“
Vraj ste si aj vy vypočuli názor okolia, že sex predsa k životu nepotrebujete. Ranilo vás to?
„Beriem to už tak trochu s rezervou. Je to veľmi zlý postoj. Aj na základe toho som sa pustil do písania blogu. Veľakrát sa mi potom stalo, že sa mi začali ozývať hendikepovaní ľudia, že chcú so mnou vzťah, lebo sa im páčim.
Keď som sa opýtal prečo, tak povedali, že preto, lebo som gej a hendikepovaný. A ja som sa opýtal – a to stačí? Oni veľakrát odpovedali áno. Vtedy som si uvedomil, že niečo je na tom zle.
Väčšinou som sa od ľudí dozvedel, že svoje potreby pred okolím taja a že sa za ne hanbia. A mne napísali preto, že chceli niečo zažiť, a predpokladali, že by sme sa ako hendikepovaní vzájomne chápali a nemuseli by sme niektoré veci vysvetľovať.“
Keď o tom takto hovoríte, je zrejmé, že vám takéto niečo, pochopiteľne, nestačilo. Čo ste robili, keď ste si svoje predstavy prestali zakazovať?
„Keď má človek túžby, začne hľadať cesty, ako si ich naplniť, aj keď možno iba čiastočne. Keď to neurobí, môže to viesť k frustrácii či depresii.
Začal som navštevovať zoznamky, no tam som si aj vzhľadom na svoj zdravotný stav vypočul a prečítal smerom k mojej osobe kadečo. Veľa ľudí sa už po pár riadkoch, ktoré sme si vymenili, začalo nevhodne vypytovať a na niektoré veci by aj som odpovedal, ale až postupom času, keby sme si vybudovali dôveru.
Keď už človek také zoznamky navštívi, ide tam s určitým cieľom a nechce hneď riešiť svoje zdravie a ako ovplyvňuje jeho sexuálne schopnosti. A keď už sa to dvadsiaty raz zopakuje, tak sa na to vykašlete.“
Boli by ste aj za sexuálnu asistenciu, ktorá už niekoľko rokov funguje napríklad v Česku?
„Rozhodne áno. Ale nemusíme si to hneď vysvetľovať len ako niečo sexuálne alebo ako uspokojovanie potrieb. Keď sa na to pozriem cez svoju vlastnú skúsenosť a to, že som mal milióny otázok ohľadom sexuality a zdravotného stavu, pomohlo by mi rozprávať sa o tom s niekým.
Najmä keď som to vnímal tak, že intimity možno schopný nebudem, čo mi prinášalo frustráciu. Aj na to by mohla sexuálna asistencia slúžiť a myslím si, že by to pomohlo veľa ľuďom.“
Takže by to bola svojim spôsobom aj určitá edukácia a osveta.
„Áno, aj. Nemyslím si však, že na Slovensku bude v dohľadnom čase takáto služba dostupná.
A ak by aj bola, je tu háčik, že sa málokedy myslí aj na ľudí s inou ako heterosexuálnou orientáciou.
Navyše, ako som sa dozvedel z dokumentárnych filmov o sexuálnej asistencii, sexuálne asistentky majú viesť klientov k tomu, aby boli schopní povedať, čo ich uspokojí a čo ich urobí šťastnými. Ja som si kedysi nedokázal predstaviť, že ak by už k intímnemu styku prišlo, tak by som ešte dokázal a mohol povedať, čo by som chcel zažiť.
Domnieval som sa, že už si nemôžem dať nejakú podmienku navyše, keďže som to vnímal cez hendikep. Keď už sa mi niekto dokáže prispôsobiť, akoby som si už potom mal odoprieť právo mať z toho najkrajší možný zážitok a povedať si, čo by ma urobilo šťastným.“
Ako by ste vlastne niekomu, kto sa nevie celkom dobre vžiť do vášho stavu, vysvetlili, čo zažívate, keď vám intimita a blízkosť nie sú umožnené?
„Skôr by som chcel vedieť, aký to má dosah na nich. Keby som sa dozvedel, že tie túžby si potrebujú napĺňať a je to prirodzené, tak by som povedal, že ja to mám rovnako. Pretože sexualita je prirodzenou súčasťou každého z nás, bez ohľadu na to, ako vníma svet, aký je jeho zdravotný stav, či má mentálny alebo fyzický hendikep.
Akurát prežívanie intimity je rôzne. Keďže som sa o to zaujímal a hľadal som odpovede sám pre seba, tak som na zahraničných stránkach našiel vysvetlenia rôznych odborníkov. Každý človek má iný prah intimity.
Pre niekoho môže byť uspokojivé už len to, že sa bude s niekým bozkávať, pre iného to môže byť o tom, že pri fyzickom uspokojení nie je sám. Sú rôzne druhy uspokojenia a dá sa to prispôsobiť zdravotnému stavu.
Rozdiel medzi mnou a úplne zdravým človekom je ten, že keď si zdravý človek uvedomí, že má niečoho nedostatok, cesta k naplneniu je uňho o niečo menej zložitá než u mňa.“
Je diskutabilné, či sú ľudia vôbec schopní sa do tohto stavu vcítiť a či majú pre ľudí ako ste vy pochopenie a empatiu.
„Často nepotrebujem empatiu, ale to, aby ma dokázali vnímať ako človeka. Aby sa nezastavili pred mojím hendikepom. Ten ich možno odradí alebo v nich vytvorí súcit. Aj s tým sa veľakrát stretávam, ale súcit nepotrebujem.
Ja potrebujem mať také isté možnosti, príležitosti a robiť rozhodnutia sám za seba. Niekedy človek potrebuje spraviť aj zlé rozhodnutie, aby sa niekam posunul, a ja ich potrebujem spraviť tiež. Bez toho, aby sa ma niekto za každú cenu snažil ochrániť, pretože som hendikepovaný.
Chcem mať právo nebyť len vozičkárom, ale plnohodnotným človekom so všetkým, čo k tomu patrí.“
Zo strany svojho okolia ste niekedy zažili prehnanú protektívnosť alebo súcit?
„Určite áno. Sú ľudia, ktorí vidia prekážky aj tam, kde nie sú. Viem, že niekto, kto v tom nežije, si to nevie predstaviť, ale ja som hendikepovaný už 34 rokov. Stačí so mnou chvíľu komunikovať a človek zistí, že veľa prekážok mám už preskákaných.“
Takže aj napriek hendikepu a obmedzeniam ste si potrebovali vybudovať do určitej miery nezávislosť. Máte ju už dnes ako dospelý človek?
„To je veľmi komplikovaná otázka. Súvisí aj s tým, ako sa náš štát stavia k ľuďom, ako som ja.
Keď som sa pýtal na možnosti alebo som sa snažil vysvetliť, že už mám 34 rokov a je mi jasné, že stále budem potrebovať pomoc inej osoby, no napriek tomu by som chcel žiť sám, väčšinou som dostal odpovede, že mám byť rád, že žijem doma, kde sa o mňa má kto postarať, a nie som zavretý v ústave.“
Existuje pre vás vôbec šanca osamostatnenia sa alebo života iba s osobným asistentom?
„Osobného asistenta mám. Musím dúfať a veriť, že áno, aj keď je to veľmi zložité, lebo byty prispôsobené vozičkárom sa stavajú alebo rekonštruujú len veľmi málo. A keď už, tak sú na ne také poradovníky, že keby som sa zapísal dnes, je možné, že sa do staroby nedočkám.
Páči sa mi myšlienka zo sveta alebo aj z Česka, kde funguje vlastné bývanie s asistentom. V Prahe bol aj projekt panelového domu, v ktorom na jednom poschodí bývali traja vozičkári a v tom istom dome v inom byte bývali ich asistenti. Na Slovensku som nič také nenašiel.
Väčšinou sú tu takéto formy bývania k dispozícii pre mentálne hendikepovaných. Od nich som vždy dostal odpoveď, že nie som ich cieľová skupina. Ich klienti potrebovali hlavne viesť úradnou cestou a manažovať svoj život, zatiaľ čo ja svoj život manažovať dokážem, len na to potrebujem ruky a nohy iných osôb.“
Čo najviac by ste si želali, aby sa na Slovensku zmenilo?
„Napríklad, aby sa hendikepovaní ľudia nemuseli špecifikovať a tlačiť do rolí, ktoré im nesedia. Keď som sa kedysi hlásil na strednú školu, mohol som si vybrať len z dvoch, kde boli ochotní ma prijať. A to sa ťahá celý život.
Každý človek si vyberá zamestnanie na základe svojich znalostí, zručností. Ale aj keď ich hendikepovaný človek dosiahne, na rozdiel od zdravého človeka si môže vybrať prácu iba na základe toho, kde sú ochotní mu vytvoriť pracovné podmienky.
Väčšina má spektrum možností nekonečné a môže ich aspoň vyskúšať, no hendikepovaný človek ich vyskúšať často ani nemôže.“
Máte teda pocit tlaku, že ako hendikepovaný človek môžete vykonávať len určité profesie?
„Vnímam to tak, že áno. Jasné, že nebudem pracovať na stavbe. Ale napríklad keď som chodil na základnú umeleckú školu, priznám sa, že som trochu závidel mojim spolužiakom, keď sa neskôr začali pripravovať na konzervatórium.
Vždy ma totiž lákal umelecký smer, už na základnej škole som napríklad vyhrával s poviedkami rôzne súťaže. Ale keďže som videl, aké komplikované je nájsť strednú školu, kde by ma boli ochotní prijať, o tejto túžbe som nikomu nepovedal.
Konzervatórium bolo navyše v inom meste a taktiež tam bolo treba robiť pohybové skúšky a nebolo jasné, či by sa to pre mňa nejako dalo vyriešiť. Po strednej sa scenár viac-menej zopakoval, takže som nemal odvahu prihlásiť na VŠMU, kde som chcel študovať scenáristiku.
Napokon som išiel na novinárčinu a po vysokej som chcel pokračovať v doktorandskom štúdiu na JAMU v Brne, lebo som si uvedomil, že mám už ako novinár nejaké tie kontakty a na doktorandskom štúdiu odpadajú pohybové skúšky. Lenže dobehlo ma to zase v iných veciach.“
V akých?
„Bol tam architektonický problém, keďže je to stará a poschodová budova, a tiež mi povedali, že moje štúdium v mediálnom odbore nie je dostatočné na to, aby som mohol pokračovať a nadviazať na doktorandské štúdium na JAMU.
Vo všeobecnosti by som si prial, aby si hendikepovaní ľudia nemuseli upravovať a prispôsobovať svoje sny na základe nejakých nezmyselných prekážok, ako sú schody alebo aj to, že si takéto štúdium u nich niekto nevie predstaviť.
V každom prípade som si neskôr uvedomil, že ako novinár sa môžem s hercami aspoň stretávať. Cítil som sa s nimi fajn, lebo sú to slobodné duše.“
Aký to malo pre vás prínos?
„Aj na základe týchto stretnutí som zistil, že pohľad na svet môže byť aj trošku uvoľnenejší, menej konzervatívny a nie iba o prekážkach. Možno aj to mi pomohlo k prijatiu toho, kým vlastne som. V umeleckom svete sú totiž úplne bežné rozličné modely vzťahov a nik sa nad tým nepozastavuje.“
Mám pocit, že vy už ste sám seba prijali. Alebo?
„Nemýlite sa. Moja orientácia na mne ako na človeku nič nemení. Nemám niekomu dôvod to len tak vešať na nos, ale málokto sa ma priamo opýta, či som gej. Keď sa tak udeje, už nemám problém odpovedať.
Ale mnohí ľudia si ani nedokážu predstaviť, že by hendikepovaná osoba toto mohla riešiť. Pre mnohých je veľká vec už to, keď je hendikepovaný v nejakom vzťahu alebo v manželstve. A ešte väčší, keď je jeden z partnerov zdravý.
Predstaviť si, že hendikepovaný človek by mohol byť inak orientovaný alebo patriť k inej menšine, si už vôbec nevedia. Dnes už viem, že hoci tieto veci sú súčasťou môjho života, moju osobu tvoria ďalšie, ktoré sú dôležitejšie a ktoré ma formujú ešte viac.
Prečo by som mal zakaždým riešiť iba môj zdravotný stav alebo sa profilovať tým, že som inak orientovaný? To sú len malé súčasti mojej osobnosti.“
Zdroj: Sme.sk
Prihlás sa na newsletter plný noviniek zo sveta mobility
© Copyright 2023 | All Rights Reserved
